Veronika Rónaiová (*1951 Kremnica) patrí k výrazným osobnostiam slovenskej výtvarnej scény, na ktorú vstúpila v 70-tych rokoch 20. storočia svojimi fotorealistickými maľbami (hyperrealizmus). Svoju tvorbu odštartovala výsekmi okamihov z každodenného života ako je atmosféra mestského prostredia, rušných mestských ulíc a bežných situácií, ktoré zachytávala spôsobom fotografickej momentky.
Stala sa uznávanou maliarkou, ktorá svoju pozornosť nikdy neodvrátila od média maľby. Od 90-tych rokov sa v jej tvorbe objavujú nové média a prístupy ako je digitálna tlač, akčné umenie, konceptualizmus, ready-made a i. Programové smerovanie jej tvorby je doplnené o intímnu výpoveď zážitkov z jej vlastného života. Zameriava sa aj na problém súčasnej konzumno-mediálnej spoločnosti.
Základy umeleckého vzdelania získala na Strednej škole umelecko-priemyselnej v ateliéri Ruolfa Filu. Študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na oddelení voľnej grafiky a knižnej ilustrácie pod vedením prof. Oresta Dubaya a Vladimíra Gažoviča. Je zakladajúcou členkou skupiny Indivisual (1999). Od roku 2003 pôsobí ako docentka na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Trnave. Jej diela sú zastúpené v zbierkach Slovenskej národnej galérie v Bratislave, Galérie mesta Bratislavy, Galérie Jána Koniarka v Trnave, Považskej galérii umenia v Žiline a ďalších. Žije a tvorí v Bratislave.
Z časového hľadiska môžeme dielo Dievčatko na balkóne z roku 1986 – 87 zaradiť do vrcholiaceho obdobia fotorealistickej maľby Veroniky Ronaiovej. Na rozdiel od neosobných hyperrealistických malieb tu autorka vnáša „prvok zúčastnenosti, ktorý jej pomohol prekonať dokumentárnosť fotorealizmu.“ (Galéria NOVA, 2005) Jednoduchá figurálna kompozícia s postavou malého dievčatka je zasadená do prostredia „typického“ sídliskového balkóna.
Jeho priestor, tak ako aj plochu obrazu, limitujú prvky civilizmu zastúpené sklenenou výplňou balkónového zábradlia a neutrálnej betónovej steny, na strane druhej sú to fragmenty listov veľkej zelenej rastliny, ktoré tvoria akýsi živý protipól k chladnému industriálnemu produktu.
Nedbalo zavesená biela šnúra kopírujúca vertikálu centrálneho motívu je minimalistickým detailom narušujúcim jednoliatosť pozadia.
Divákova pozornosť sa prirodzene koncentruje na strnulú postavu dieťaťa, v ktorej sa zlievajú všetky emócie: osamotenosť, strach, prekvapenie i obavy, no napriek tomu celá scéna pôsobí pokojným až statickým dojmom.
Tento pocit navodzuje fyzická prítomnosť autorky, ženy a matky v jednej osobe, ktorá síce ostáva divákovi anonymná a neviditeľná, no pre objekt jej zobrazenia poskytuje bezpečie a istotu.
Prvok zúčastnenosti prítomný v maľbe potvrdzuje autorkine smerovanie odkláňajúce sa od dokumentárnosti hyperrealizmu. Figúra, hyperrealizmus a osobná výpoveď sa koncentrujú v maliarsky zvládnutej kompozícii, ktorú možno zaradiť do tzv. „dokumentov každodenného života.“
Mgr. Alžbeta Malíková
