Do 27. augusta môže návštevník Krajského múzea v Prešove zhliadnuť výstavu Belle époque/Umenie okolo roku 1900. Termín belle époque (franc. krásne časy) sa začal používať v medzivojnovom období na označenie doby prelomu 19. a 20. storočia, kedy v podmienkach mieru a ekonomickej konjunktúry došlo k prudkému rozvoju kultúry, umenia, vedy a priemyslu. Jej zhruba štvrťstoročné trvanie možno ohraničiť parížskou Svetovou výstavou z roku 1889 a vypuknutím 1. sv. vojny v roku 1914.
Najvýraznejším (no nie dominantným) prejavom dobového umenia a umeleckého remesla bola secesia, ktorá sa stala univerzálnym slohom, keďže jej prejavy zasiahli do mnohých oblastí života (kultúru odievania nevynímajúc). Keďže v 2. polovici 19. storočia sa vývoj umenia „zasekol“ v napodobovaní slohov minulosti a dobovému vkusu vládli neoslohy, mnohí umelci a konzumenti umenia boli napokon z tejto nepôvodnej tvorby tak znechutení a frustrovaní, že hľadali nové podnety na vytvorenie originálneho umenia. Našli ich vo svete prírody, najmä v rastlinnej ríši, čo súviselo i s vedomím pomalého odcudzovania sa človeka prírode.
Hlavným tvorivým princípom secesie je štylizácia – neexistuje výtvarný sloh, ktorý by nachádzal tak veľkú záľubu v ornamentálnej štylizácii ako secesia. Primárnym dôvodom jej používania bola idea odklonu od všetkých starých a známych foriem. Typicky secesné arabesky – prepletajúce sa bičovité línie pripomínajúce plávajúce stonky vodných rastlín či jemné prúžky dymu – sú francúzskeho pôvodu (bruselsko-parížskeho). Tie návštevník výstavy nájde na rozmanitých umelecko-remeselných predmetoch – svietniku, lustri, obale knihy, cínovej tácni (cín po vyše sto rokoch znovu prišiel do módy), kameninovom tanieri a inde, okrem iného i na fasádach viacerých prešovských domov. Je smutným faktom, že zatiaľ čo prešovské múzeum oslavuje secesiu, v Prešove sa zároveň búra krásna vila na Masarykovej ulici so štukovými motívmi typickými pre internacionálnu secesiu.
Aj keď sa s Belle époque v bežnom povedomí spája predovšetkým secesia, ktorá je vďaka svojej vizuálnej atraktivite schopná okamžite zaujať diváka, v maliarstve strednej Európy bol najrozšírenejší symbolizmus a predovšetkým tzv. plenérizmus či luminizmus ako ozveny francúzskeho impresionizmu. Ukážky práve tohto smeru sú na výstave bohato zastúpené. Ich idylická atmosféra vzbudzuje v divákovi nostalgiu po zašlých „krásnych“ časoch. A má prečo. Ak v súčasnom umení dominuje ošklivosť a myšlienková komplikovanosť či naopak intelektuálna bezmocnosť, Belle époque vyznávala krásu, náladu a pocitovosť.
Výstava prináša i príklady typicky secesnej maľby, ktorá stmeľuje naturalizmus, symbolizmus a ornamentalizmus do jednotného celku. K najvzácnejším patria dve zo súkromnej zbierky – Skupinový portrét v záhrade od Maxa Kurtha (1899) spodobujúci umelca ako maliara a jeho rodinu, Leto pri jazere od Teodora Zemplényiho zo záveru sledovaného obdobia (1914) a jedna maľba z majetku Krajského múzea v Prešove – Dvojportrét s margarétou (1892) od priekopníka uhorskej secesie Aladára Kriescha.
Vystavené predmety pochádzajú zo zbierok Krajského múzea v Prešove, Šarišskej galérie v Prešove, Východoslovenskej galérie v Košiciach a zo súkromných majetkov. Viaceré predmety a umelecké diela neboli ešte nikdy prezentované na verejnosti (napr. konglomerát dobových fotografií, parížskych módnych listov alebo súbor secesných búst zobrazujúcich postavy z maďarských rozprávok a legiend).
Pre milovníkov selfie múzeum pripravilo stretnutie s tajomnou secesnou dámou, ktorá by zaiste potešila i režiséra Juraja Herza, kežmarského rodáka a autora slávnych „secesných“ filmov Petrolejové lampy či Morgiana. Hoci hovorí mnohými rečami, možno nič nepovie, určite ale ochotne zapózuje.
Reprízu výstavy môže divák zhliadnuť v Múzeu v Kežmarku v jesenných mesiacoch.
Jozef Ridilla
