Tohtoročný 14. august pripadol na stredu, no v roku 1938 to bola nedeľa. A veru nevšedná nedeľa. Počas nej bol v našom meste slávnostne uvedený do „života“ jeden z najobľúbenejších a najužitočnejších stavebných objektov, Prešovčanom známy ako schodisko za Františkánmi. Tieto schody, končiace Svätoplukovú ulicu a vedúce z najstaršej mestskej časti Prešova cez stredoveké mestské hradby a Kmeťovo stromoradie na Táborisko, ktorého dominantou je pre každého potrebná nemocnica s poliklinikou, uľahčujú život obyvateľom mesta už dlhých 86 rokov!
V roku 1938 bol na čele nášho mesta vládny komisár Alexander Chrapa (vládni komisári viedli mestá vo vtedajšom Československu od roku 1938, kedy sa Európa začala báť svojho nemeckého suseda, najmä jeho rozkvitajúceho a už na prvý pohľad neľudského fašizmu. V Prešove bola táto funkcia nahradená po oslobodení 19. 1. 1945 inštalovaním riadnych mestských orgánov – volený národný výbor so svojim predsedom – už od 28. januára 1945). Socha sv. Františka s holubicou v ruke, akási koruna tohto krásneho zákutia mesta v bývalej stredovekej hradnej priekope východnej časti opevnenia mesta, bola možno zúfalou výzvou po mieri v časoch, kedy sa hovorilo iba o blížiacej sa vojne. Ktorá už prakticky o niekoľko dní na to začala drviť Európu.
Vráťme sa však k schodisku. Jeho staviteľom bola prešovská firma Ľ. Szantó a spol., pričom väčšinovým materiálom bol andezit z lomu Maglovec nad Vyšnou Šebastovou. Autorom sochy sv. Františka bol jeden z najlepších slovenských sochárov žijúci a tvoriaci istý čas v Prešove František „Fraňo“ Gibala (1912-1987), ktorého diela sú rozosiate prakticky po celom Slovensku a iba v našom meste zanechal po sebe šesticu diel. V Prešove strávil svoje detstvo a dostal základné vzdelanie, ktoré vyvrcholilo na pražskej Akadémii výtvarných umení. Nasledoval návrat do Prešova, z ktorého však už v roku 1940 odchádza aj s mamkou natrvalo do Bratislavy.
Ako si každý okoloidúci môže práve pod sv. Františkom prečítať, schody boli v roku 2000 rekonštruované. Ich obnovu zabezpečovali vtedajšie firmy Stavba Prešov výrobné družstvo a IS LOM s. r. o. Maglovec. Užitočné dielo však potrebuje sústavnú údržbu a opravy aj dnes. Stačí sa pozrieť na steny počmárané divokými a prihlúplymi pseudoumelcami. Patriacimi tam hore na Táborisko, presnejšie na oddelenie psychiatrie…
S odstupom 86 rokov môžeme obdivovať pre mesto užitočné vízie, plánovanie a časovú náväznosť realizácie naplánovaného. Presne o týždeň po sprístupnení schodiska bol otvorený dokončený pavilón prešovskej nemocnice na Táborisku, čím sa nová trasa z centra mesta za zdravím stala užitočnou skratkou. Tak to vedeli Prešovčania robiť pred 86 rokmi. Dnes nevieme dať do poriadku ani východnú baštu spomínaného bývalého mestského opevnenia, na ktorej sa ešte pred takými 15 rokmi konali večerné koncerty a iné kultúrne podujatia. Vrcholom necitlivého prístupu k tejto krásnej časti mesta bolo zasypanie malebného letného kúpaliska, postaveného v polovici 50-tych rokoch minulého storočia (prakticky iba 10 rokov po ukončení 2. svetovej vojny) a na ktorom sa hrávali aj zápasy česko-slovenskej prvej vodnopólovej ligy a plaveckej ligy. Na jeho mieste síce vznikla príjemná zelená plocha využívaná občas kultúrou, občas rodinkami a medzi tým aj „čučiarmi“, ale plavecké športy v Prešove to majú dnes veľmi ťažké. Takže, ako bonus za dočítanie tohto článku pripájame aj fotografiu zo spomínaného kúpaliska z približne polovice 60 rokov. Aby ste videli, ako vtedy tento pekný kút nášho mesta vyzeral…
Text a foto: (mog)
