Lingvista, slovensko-anglický prekladateľ, politický komentátor a prispievateľ amerického denníka Wall Street Journal Michal Zöldy a jeho zamyslenie nad minulosťou a budúcnosťou.
Pomaly neodvratne sa budú spomedzi nás živých vytrácať ľudia, ktorí začiatkom 90-tych rokov stáli ako novinári a publicisti na strane legitímnych snáh a úsilia Slovákov o štátnu zvrchovanosť a samostatnosť. Ešte sú mnohí tu, ale čas im neúprosne uberá z vymeraných rokov života, ich vek sa v nejednom prípade blíži aj k deväťdesiatke a niektorí už ani nie sú medzi nami.
Kto si na nich spomenie? Kto im kedy udelí Rad Ľudovíta Štúra, hoci aj in memoriam za to, že verili, že Slovensko má právo na štátnu samostatnosť a nielen, že verili, ale tento názor obhajovali doma a aj vo vzťahu k zahraničiu a zahraničným médiám, ktoré pre emancipačné snahy Slovákov nemali porozumenie a ešte sa tým snahám aj povýšenecky vysmievali.
Odchádzajú pre starobu zo sveta poslední väzni koncentračných táborov, ktorí to tam ako deti prežili a odchádzajú aj poslední ešte živí a vyznamenaní účastníci bojov v Slovenskom národnom povstaní. Na nich sa nezabúda, o nich sa hovorí a píše, oni sú vážení a uctievaní. Kto si ale naozaj s úctou spomenie aj na tých, ktorí svojou novinárskou a publicistickou prácou obhajovali ideu štátnej samostatnosti a vlastného zvrchovaného štátu Slovákov a národnostných menšín, ktoré tu žijú? A nebolo to ľahké. Naopak, bolo to mimoriadne ťažké a náročné po každej stránke. Boli sme totiž ako národ vykresľovaní ako nacionalisti, ktorí rozbíjajú Havlovu federáciu a vraj utláčajú národnostné menšiny. Bolo v tom čase šťastie, že veľa Slovákov nečítalo zahraničné médiá, lebo tam o nás dobrých správ bolo ako šafránu, ak vôbec nejaké boli. Namiesto toho tam bol väčšinou len pohŕdavý výsmech a nedôvera, lebo Slovensko bolo svetu absolútne neznáme a svet sa nezmyselne u nás bál nejakej Juhoslovanskej cesty.
Sám som v tom čase písal, vysvetľoval, komentoval a oponoval tým ironickým neprajníkom, ktorí či už tu doma alebo v zahraničí šírili otvorenú skepsu a nedôveru k schopnosti Slovákov vybojovať si samostatný štát a udržať ho na nohách ako životaschopný projekt. V čase, keď bol mladý Andrej Kiska v Amerike na skusy, pracoval tam na pumpe ako pomocná sila a kamarátil sa s Tomom Nicholsonom, sme my tu doma a aj v zahraničí na stránkach novín, v televízii, rozhlase a aj v zahraničných médiách či univerzitách písali a hovorili o Slovensku a jeho občanoch ako o kultúrnom a civilizovanom národe, ktorý má rovnaké právo na svojbytnosť a vlastný štát ako každý iný národ na svete. O tom, aké to bolo ťažké a po každej stránke nesmierne náročné by sa dala napísať objemná kniha a viacerí ma k jej napísaniu nabádajú. Možno raz aj to…..
Spomínam si na nespočetné množstvo slovných argumentačných súbojov so zahraničnými médiami a rôznymi „expertmi“ zo zahraničia, ktorí v nás videli potenciálnu hrozbu mieru v strednej Európe. Dvojmetrový šéfredaktor európskej sekcie amerického denníka WALL STREET JOURNAL, Neil King jr., na mňa napríklad doslova kričal, že jeho krajina (USA) nedovolí (!) v strednej Európe ďalšiu Juhosláviu lebo tu vraj hrozí kvôli nám vojnový konflikt s Maďarskom a aj Českom, pre našu výbojnosť a neznášanlivosť…. Absurdné! Kričal, aby sme okamžite zastavili výstavbu a dostavbu Gabčíkovského vodného diela, lebo z toho môže byť nakoniec vojna s Maďarskom a spochybnil, načo nám je vôbec samostatný štát, lebo veď máme veľmi podobný jazyk ako Česi, tak načo to všetko nacionalistické burcovanie a snaženie. Nuž, upozornil som ho na jeho vlastné dejiny, teda dejiny USA, ktoré si vybojovali samostatnosť v krvavej vojne za nezávislosť od Londýna a Británie, v ktorej na oboch stranách padlo do 100 000 ľudí a legitímna otázka by teda bola, na čo? Veď Američania a Briti hovorili nielen podobným príbuzným jazykom, ale dokonca tým istým jazykom. Zároveň som mu pripomenul postavu Toma Painea, ktorý bol vlastne americkým ekvivalentom nášho Ľudovíta Štúra a aj neskôr Štefánika, lebo bol to práve v Amerike dodnes uctievaný a vážený Tom Paine, ktorý vyburcoval Američanov do vojny s Britániou za nezávislosť. U nás nepadol jediný výstrel a dokonca ani jedno zaucho….Na tieto vecné argumenty nenachádzal odpoveď. Keď v roku 1993 prišiel na Slovensko prvý veľvyslanec Veľkej Británie Michael Bates, otvorene svojmu okoliu vyjadroval nepochopenie a nespokojnosť s tým, že vznikla samostatná Slovenská republika, no po pár týždňoch a mesiacoch zmenil názor a pochopil, že sme civilizovaný a vzdelaný národ, ktorý mal legitímne právo mať svoj vlastný štát. Ale bojovať s takýmto postojom na všetkých frontoch nebolo ľahké.
Je mi ľúto, že sa zabúda na ľudí, ktorí vstupovali do komunikácie so zahraničím v snahe obhájiť slovenskú realitu a právo na samostatnosť. Prezident Kiska a aj prezidentka Čaputová neocenili nikoho z tých, ktorí venovali obrovské množstvo energie, aby presvedčili svet o Slovensku a v konečnom dôsledku vlastne prispeli svojím nemalým dielom k tomu, že nakoniec aj Kiska a aj Zuzana Čaputová sa mohli stať prezidentmi samostatnej Slovenskej republiky… Kedy našu prezidentku napadne neoceňovať Radom Ľ. Štúra len tých, o ktorých sa všeobecne vie, že nechceli samostatné Slovensko a spomenie si na tých, ktorí svojou prácou a nezlomným úsilím dláždili cestu Andrejovi Kiskovi a jej samotnej do prezidentského paláca?
Ešte sú medzi nami ľudia, ktorí ani na chvíľu nepochybovali o schopnosti, sile a práve Slovákov obhájiť názor a ideu, že Slovensko tu je plnoprávnym členom svetového spoločenstva, ktorý má právo na dôstojnosť a miesto vo svete národných štátov. Kto si spomenie na tých, korí takto uvažovali a konali, neviem. Niektorí tu už nie sú, odišli do večnosti ale niektorí tu stále sú a majú, podobne ako publicista Július Handžárik, už 90 rokov. Nie, v žiadnom prípade sme netvrdili, že Slovensko a Slováci sú niečo viac, niečo výnimočné ale tvrdili sme, že nie sme o nič menej, ako iné národy sveta. Napriek nemalým problémom a ťažkostiam sa ukázalo, že je to pravda a teraz záleží len na nás, aby sme to naďalej obhajovali rozumne, inteligentne a trpezlivo. S vedomím, že nás raz budú spravodlivo hodnotiť dejiny.
Michal Zöldy
Ilustračné foto: slovakia.travel.sk
