Činnosť prešovských hasičov v medzivojnovom období, okrem ich hlavného poslania chrániť majetok a životy ľudí pred nebezpečenstvom ohňa, pozostávala z množstva iných povinností a úkonov. Správa veliteľa DHZ v Prešove Jána Sikulu o práci zboru za rok 1928 poskytuje zaujímavé údaje o vykonávaní rôznych úloh.
Jednou z nich bola požiarno-policajná služba v kine, ktorú zabezpečoval spravidla jeden hasič a v divadle štyria. V priebehu roka tak prešovskí hasiči vykonali 611- krát službu v kine, 78 – krát službu v divadle, 6 – krát v cirkuse a 126- krát v bernom /daňovom/ úrade. Inou povinnosťou, ktorá im značne strpčovala život, bolo povinné polievanie asfaltových ulíc v letnom období.
Ďalšiu úlohu, zverenú im mestom, vykonávali ako strážnici na veži Kostola sv. Mikuláša, kde okrem stráženia a signalizovania nebezpečenstva požiaru, boli povinní zvoniť aj čas /štvrť, pol a celú hodinu/ na malom zvone „cingalke.“ Samozrejmým úkonom hasičov pri zásahu bolo poskytovanie prvej pomoci, ale tiež prevoz chorých, ranených a mŕtvych. Podmienky na vykonávanie viacerých týchto aktivít neboli zďaleka ideálne.
Spoločným sídlom dobrovoľných a platených prešovských hasičov bol naďalej Mestský majer na Jarkovej ulici číslo 31, zvaný „mescicka stajňa“, ktorý neposkytoval najvhodnejšie podmienky pre hasičskú techniku i samotný personál. V majetku prešovského hasičského zboru bol okrem hasičskej techniky aj pohrebný koč /śmertni koč/, samaritánsky voz, známy pod názvom „kolera koč“ a sanitný voz. Ustajnené tu boli dva pary koní, pričom jeden pár bol stále pripravený v postrojoch.
Konská pohotovosť nebola bez nedostatkov, keďže v prípade využitia záprahu do ochranného voza na prevoz nemocných a ranených a súbežného požiaru, pre hasičské účely neboli kone k dispozícii. Dokladuje to prípad, keď ku požiaru 29. októbra 1924 na Sabinovskej ulici, ktorý zapríčinil 5-ročný chlapec, pri ktorom zhorela stodola naplnená obilím, sa dostavil hasičský zbor o 45 minút, pretože hasičská pohotovosť nemala k dispozícii kone. Napriek tomu hasičská záchranná služba v priebehu roka 1928 vykonala 62- krát dopravu osôb ochranným vozom, 64 – krát sanitným vozom a 9 – krát asistovala pri prevoze mŕtvych pohrebným vozom.
Motorizácia a modernizácia hasičskej techniky, ktorá prebiehala so súhlasom technickej komisie pri Okresnej hasičskej jednote č. 35 v Prešove, znamenala pre prešovský hasičský zbor získanie prvého automobilu. Bol ním v roku 1929 nový sanitný automobil Škoda Populár so 4 ležadlami. Stal sa súčasťou automobilovej záchrannej stanice, ktorá bola zriadená vďaka súčinnosti hasičov a prešovskej pobočky Československého červeného kríža a jej sídlom bola hasičská strážnica na Jarkovej ulici.
Automobil slúžil na prevoz nemocných do nemocnice a z nemocnice do domáceho ošetrenia. Permanentná záchranná telefónna služba /Prešov 27 – hasičská strážnica/ zabezpečovala prevoz aj na vidiek v cene 2.50 Kčs za 1 km a v meste za 2 Kčs. Mesto Prešov však naďalej používalo ochranný voz na konský poťah tzv. „kolera koč.“
Rozširujúci sa automobilový park prešovského hasičského zboru si zároveň vyžiadal kvalifikovaných a zručných šoférov. Z dnešného hľadiska je zaujímavé porovnať podmienky, aké Rada mesta Prešov vypísala pri výbere šoféra pre hasičskú stanicu. K žiadosti boli požadované tieto prílohy: Rodný list, preukaz o československom štátnom občianstve, svedectvo o rodinnom stave, svedectvo o mravnom chovaní, svedectvo o ovládaní štátneho jazyka, svedectvo o kvalifikácii, svedectvo o telesnej a duševnej spôsobilosti, svedectvo o pôvodnom zamestnaní, svedectvo o úspešnom zložení odbornej skúšky s preukazom aspoň s dvojročnou praxou a legionárske potvrdenie. Vek uchádzača nesmel prekročiť 30 rokov, mimo legionárov, ktorí mali prednosť a mohli mať vek do 45 rokov. Uchádzač musel preukázať úplné absolvovanie ľudovej školy.
Vo výročnej správe Československého Červeného kríža z 31.12.1929 sa uvádza, že na Slovensku existovalo 14 staníc prvej pomoci so záchranným vozom na konský poťah a 9 s automobilmi. Za sledované obdobie vykonali záchranné automobilové stanice 8756 jázd a previezli 3500 mužov, 4603 žien a 405 detí.
Mgr. Igor Lazorík
Foto: Krajské múzeum v Prešove
