Jozef Srna st., uznávaný profesionálny umelec 20. storočia, sa svojim rukopisom dostal do povedomia širokej verejnosti, avšak v „istom zmysle je stále pre domáce dejiny umenia nepoznaným autorom. Ikonickosť jeho umeleckého prejavu je v rozpore s mĺkvosťou „domácej kunsthistórie“ reflektovať odbornejšie a podrobnejšie tohto autora.“ (Kasaj-Poláčková, 2020)
Jozef Srna st. sa narodil v roku 1930 v Bratislave. Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave pod vedením prof. J. Želibského, P. Matejku a Ľ. Čemického. Zaradil sa medzi výrazných predstaviteľov novorealistických tendencií 70. a 80. rokov (hyperrealizmus, fotorealizmus). Vo svojej tvorbe sa venoval predovšetkým civilným témam, portrétom a výjavom z mestského života, v ktorých jeho rukopis nadobudol metafyzické a niekedy až surreálne významy. Je zastúpený v mnohých verejných a súkromných zbierkach. V roku 1988 získal cenu Grand prix Trienále portrétu v Liptovskom Mikuláš.
Aj keď jeho „domáca kunsthistória“ je skromnejšieho charakteru jeho pozostalosť obsahuje pomerne rozsiahly súbor diel, z ktorých všeobecne známou polohou je poloha fotorealistická. Avšak tvorba Jozefa Srnu st. je rozmanitejšia a výtvarnou kritikou ťažko uchopiteľná. Doposiaľ sa kunsthistórii nepodarilo vyrovnať a v celku uchopiť dielo ikonicky známeho autora. Jedným z dôvodom je „aj pomerne komplikovaná zaraditeľnosť a „zaškatuľkovateľnosť“ tak rozsiahleho diela aké po sebe Jozef Srna zanechal.“ (Zabel, 2020)
Jedným z diel od Jozefa Srnu st. nachádzajúcim sa v zbierkovom fonde Šarišskej galérie je dielo s názvom Zasnežené nábrežie z roku 1984. Už samotný názov nám prezrádza, aký výjav si autor vybral. Ide o mestský výjav zachytávajúci nábrežie pokryté snehom strácajúce sa v diaľke. Autor tu zvečnil bratislavské nábrežie Dunaja.
Výjav je rozdelený na dve časti. V pravo je pokojná hladina Dunaja ukončená mostom vynárajúcim sa z jej oparu. V ľavej časti je zachytené samotné nábrežie s chodníkom tiahnucím sa do diaľky. Chodník je lemovaný vysokými rozvetvenými stromami. Z hmly sa v náznakoch vynára budova Slovenskej národnej galérie navrhnutá významným slovenským architektom Vladimírom Dedečkom. Jozef Srna st. tu zachytil priam v „triviálnom námete“ atmosféru mrazivého zimného obdobia v jeho šedo-bielom šate. Melancholickosť výjavu je stupňovaná ľudskou štafážou, ktorá sa „túla“ ulicami chladného mesta. Aj napriek tomu, že tento motív na nás pôsobí triviálne prerastá do nášho podvedomia a vyvoláva v nás neopísateľné pocity vlastné chladnému obdobiu zimy.
Dielo Zasnežené nábrežie je o dva roky „staršie“ ako druhé dielo v zbierkovom fonde pod názvom Vychádzajúce slnko (1982). Podobne ako pri diele Zasnežené nábrežie z roku 1984 aj tu možno hovoriť o mestskom motíve, o pohľade na mesto vlniace sa v odrazoch okien. Priblíženie tohto diela bude však súčasťou inej kapitoly.
Mgr. Alžbeta Malíková
