Skip to content
Menu
Menu

Ladislav Staňo / Báseň kameňa – kameň osudu

Prečítať článok

Ladislavovi Staňovi sa kameň stal jeho hlavným umeleckým osudom. Mohlo by sa zdať, že kameň je pre mnohých znakom bremena. Pre Staňa je výzvou, stávajúc sa mnohokrát nechcene a veľakrát nezjavne (aj v tvrdosti svojej podstaty) symbolom jeho údelu a života. Života takého, ktorý Rúfus prirovnal k tomu ako horí svieca: rovno a spaľujúc svoje vlastné telo, čo dáva ako výkupné za všetko.

Kameň sa stáva symbolom ťažkého osudu a existencie. Ale podobne ako bájny Syzifos, zostupujúci z vrcholu hory pre balvan, ktorý padajúc dole má naplní jeho ukrutný trest, spočívajúci vo večnom, nezmyselnom a nikdy nenaplnenom tlačení skaly na vrchol hory; podobne ako Syzifos, prekonávajúci a degradujúci účel a podstatu trestu uvedomením si nachádzania zmyslu svojho na prvý pohľad absurdného života v samotnom konaní, práci a uvedomení si toho najviac ľudského –že každý osud sa dá premôcť pohŕdaním a reflexiou, aj sochár Staňo sa usmieva. Usmieva sa prekonávajúc ťažobu života čistou umeleckou tvorbou a prácou, s vidinou zmyslu nie len v umení, ale tiež v pokore pred väčším, transcendentálnym významom. V pokore, že umením a životom demonštrujeme vieru, že je niečo, čo nás presahuje a dáva našej individuálnej ťažobe zmysel. Podľa Camusa človek vždycky nachádza svoje bremeno. To nachádza aj Staňo. Nachádza ho aj symbolicky, aj reálne. Symbolicky v umení to je náročnosť nájsť v amorfnom kameni konkrétne dielo a reálne je to nutnosť každý kameň mnohokrát chytiť, zodvihnúť, premiestniť a opracovať.

Šťastie chodieva úzkymi cestičkami, nešťastie širokými. Vedomie nádeje vyššieho zmyslu života v tom metafyzickom význame a vyššieho zmyslu života v umení je nádejou dôjsť týmito cestami na ten správny koniec, a to je podstatou Laca Staňa, pre ktorého otázka umenie je otázkou zmyslu života. Tvorba je tak životom pre druhých a iba tá tvorba, ktorá je tvorená pre druhých – pre diváka je umením. Tá zvláštna symbióza medzi tvorcom a tým, kto túži a chce to vidieť a komu to niečo dáva, je prazvláštnou metafyzikou, ktorá tvorí kultúru, civilizáciu, človeka a vyčleňuje ho z nereflexívneho sveta biologickej pominuteľnosti. Umenie je tou autentickou formou života, ktorá je najesenciálnejším vyjadrením Patočkovej starostlivosti o dušu v jej význame starostlivosti o druhých, o komunitu. Tých druhých môžeme vidieť rôzne. Raz ako tých, ktorí vidia v umení zvláštnosť a neobyčajnosť umeleckého videnia obyčajných vecí umelcom –originalitu, to povznesenie bežných vec ído iných (umeleckých) sfér a spôsobov zobrazenia. Inokedy ako tých, ktorí práve tým špecifickým umením – národným, či regionálnym tvoria identitu komunity. Hodnotu Staňovho diela akceleruje aj to, že jeho tvorbu nemožno separovať od osoby umelca a spôsobu jeho jestvovania. Jeho umelecké dielo nie je vlastnou entitou, nespojenou s spôsobom jeho existencie. Má síce vlastný život a vlastnú hodnotu, ale je bytostne späté so svojím autorom. Každé Staňove dielo je zhmotnením poctivosti jeho života, ťažkého osudu i údelu, ale aj snahy tvoriť autenticky, spontánne a zodpovedne.

Kameň je symbolom aj tým, že ruky, ktoré pretvárajú kameň sa samé stali kameňom a život je mnohokrát ťažší a tvrdší, než kameň, poddávajúci sa vízii a duši človeka –sochára.

Staňova tvorba vyjadruje primárne to, že je pre neho dôležitá genéza, prapôvod a symbolika tvaru a zaujíma ho jeho čistota a výpovedná hodnota. Postupným abstrahovaním tvaru sochár nachádza prapodstatu zobrazovaného, predovšetkým v kľúčovej téme autora, ktorým je žena. Žena ako madona, ako matka, ako múza, ako Bohorodička,…

Madona modelovaná objemom tvaru, hmoty a formou materiálu je kľúčovým prínosom Staňa pre súčasné sochárstvo. Pretvárajúc a modifikujúc, v umení prvotnú- archetypálnu fascináciu ženou – jej telom, tajomstvom, materstvom; ale hlavne uvedomujúc si kľúčovosť a zásadnosť ženy ako takej v živote ľudstva, vytvára Staňo podobu svoje madony, ktorá odzrkadľuje všetky aspekty ženy –intimitu, vášeň, estetiku, dar života, jemno sťa silu, nehu, lásku a hlavne múzu ako zdroj večnej vášne a inšpirácie pre umenie.

Podobne signifikantné je pre Staňa aj spodobenie ďalšej jeho témy – sôch strážcu, ako opozita madony, kde autor modeluje hrubé rysy, vyjadrujúce predovšetkým jeho silu. Muskulatúra tvarov strážcov nás núti uvažovať o dichotómii ženských a mužských rolí a o tajomstve ich podstaty a údelu. Objem, tentoraz formulovaný ako maskulínnosť symbolizuje predovšetkým údel ochrany ženy mužom.  Mnohokrát totémové podoby sôch sú odkazom k uvedomeniu si pradávnej zodpovednosti muža za bezpečnosť, istotu, ale tiež čestnosť, silu slova a charakter.

Rovnakou, špecificky vyjadrenou výzvou ako je madona, je v tvorbe Staňa aj motív anjela. Anjel nie je len nadpozemskou bytosťou. Ako Anjel strážca je v tvorbe Staňa syntézou jeho umenia a viery v Boha. Zopäté ruky, ktoré sa dajú vybadať na sochách anjelov, zvýraznené nápaditým zlatením nás vyzývajú hľadať ochranu vo viere. Každá socha anjela má tak svoj teologický, filozoficky a axiologický odkaz.

Staňo stále koketuje so zovšeobecňovaním sujetu svojich sôch až do absolútnej abstrakcie a dané sochy sú konštantným vyjadrením jeho nepokoja pri hľadaní správnych sochárskych spodobenía sú stále prítomné v jeho tvorbe.

 

Ľuboš Olejník