Nový film režiséra Petra Kerekesa, ocenený na prestížnom festivale v Benátkach, Cenzorka vstupuje do slovenských kín už od 14. októbra 2021. Divákom prešovského filmového festivalu POCITY sa predstaví spolu s predfilmom – krátkym animovaným dokumentom Bolo raz jedno more… režisérky Joanny Kozuch deň predtým, v stredu 13.10. v kine Scala. Film osobne uvedú režisér Peter Kerekes a hlavná predstaviteľka Irina Kirjazeva.
Režisér Peter Kerekes a scenárista a producent Ivan Ostrochovský strávili šesť rokov návštevami a nakrúcaním v ženskej väznici. Filmári prešli 12 väzníc na Ukrajine, poslednou bol ženský nápravný ústav v Odese, ktorým ich sprevádzala Irina Kirjazeva. Práve tá sa stala predobrazom jednej z hlavných postáv filmu a v snímke hrá seba samú.
„Videli sme, ako komunikuje s odsúdenými, akým spôsobom nám rozpráva príbehy z väznice, predstavila nám aj tú časť, kde boli umiestnené matky s deťmi, a my sme vedeli, že máme postavu, okolo ktorej možno vystavať dej,“ priblížil Peter Kerekes genézu svojho prvého hraného filmu.
Irina pracuje ako vedúca v ženskej väznici, v ktorej sú umiestnené aj matky s deťmi. Je dozorkyňou, spovedníčkou, priateľkou, ale tiež úradnou osobou, ktorá vykonáva tresty. Žije sama v služobnom byte v areáli väznice, po nociach vyjedá chladničku a cenzuruje milostné listy, ktoré dostávajú jej väzenkyne. Aj to je jej práca.
Na druhej strane tohto mikrokozmu žijú matky – odsúdené s deťmi vo väznici. Ich život je doslova rozsypaný na kúsky, majú najrôznejšie osudy a neistú budúcnosť, a jediné, čo ich drží nad vodou, sú ich vzťahy a deti, pár hodín šťastia každý deň.
TRAILER FILMU CENZORKA
Z mnohých príbehov žien v Kolónii 74 inšpiroval tvorcov príbeh Lesji, ktorá zabila svojho muža zo žiarlivosti a do väzenia prišla už tehotná. Jej pôrodom sa začína film. Takmer všetky protagonistky vo filme hrajú samé seba, snímka však nie je dokumentárna.
„Niekoľko rokov sme strávili návštevami v skutočnej väznici a rozhovormi i nakrúcaním so skutočnými väzenkyňami. Snažili sme sa k nim priblížiť čo najviac, nakrúcali sme nielen ich, ale aj s nimi,“ vysvetľuje. „Prial som si, aby sa film stal kolektívnou autentickou spoveďou odsúdených matiek, nielen prostredníctvom ich rozhovorov s Irinou, ale aj situácií, ktoré vo filme zachytávame bez slov – prostredníctvom chvíľ samoty, keď im vezmú deti a ony bezmyšlienkovite dojedajú narodeninovú tortu, alebo aj krátkych zábleskov šťastných chvíľ, keď zabudnú na to, že sú vo väzení,“ dodáva.
Nina Šilanová
