Aby sa zabránilo vzniku požiarov, na sklonku 15. a v priebehu 16. storočia sa vydávajú pre jednotlivé panstvá, zámky, mestá i mestečká inštrukcie a predpisy, ktoré uvádzali povinnosti obyvateľstva pri jeho zamedzení.
Organizovanie zásahových prác pri požiaroch na našom území boli v tomto období v prevažnej miere zabezpečované cechmi, ktoré museli povinne dodržiavať požiarne štatúty svojich miest, tzv. „Porádky o hasení ohňa“, pod hrozbou straty cechových práv. Najstaršie známe požiarno-policajné štatúty na území Slovenska pochádzajú zo 16. – 17. storočia z Bratislavy, Banskej Štiavnice, Modry a Kremnice. Zakazujú v mestách a mestečkách stavať stodoly, skladovať väčšie množstvo dreva, sena a slamy. Najväčšia pozornosť je venovaná komínom ako najčastejšej príčine požiarov, pretože boli väčšinou drevené alebo z prútia vymazaného hlinou. Súčasťou týchto nariadení boli aj prísne tresty tým, ktorí požiar spôsobili, alebo ho neohlásili. Ďalší rast miest, rozvoj remesiel a manufaktúr v 18. storočí zvyšoval nebezpečenstvo požiarov.
Význam potreby ochrany krajiny pred nebezpečenstvom ohňa na štátnej úrovni sa začal prejavovať až v dobe osvietenstva. Problematike požiarnej ochrany sa preto venovali aj osvietenskí panovníci Mária Terézia a Jozef II.. V 70. rokoch 18. storočia cisárovná Mária Terézia vyslala na študijnú cestu po Uhorsku a Anglicku baróna Františka Balassu s cieľom zmapovať stav požiarnej ochrany a získať poznatky na jej skvalitnenie. Na jej príkaz na území rakúsko-uhorskej monarchie bol vo Viedni v roku 1759 zriadený prvý hasičský ochranný zbor. Patent panovníka Jozefa II. na úseku protipožiarnej ochrany pre Uhorsko z roku 1788 pre svoju dôkladnosť sa stal podkladom pre vydávanie neskorších podobných dokumentov, aj župných protipožiarnych štatútov. Aj keď boli niektoré nariadenia pre široké nemajetné vrstvy obyvateľstva ťažko uskutočniteľné, lebo prikazovali zrúcanie dreveníc, šindľových striech a drevených komínov, ľahšie sa dodržiavali tie, ktoré hovorili o susedskej pomoci medzi obcami a povinnej účasti aspoň jednej osoby z každého domu pri hasení či vysádzaní stromov medzi domami, ktoré mali zabrániť šíreniu ohňa. Z cudziny boli prevzaté a tlačou vydané hasičské technické novinky. V roku 1831 bola vydaná kráľovskou univerzitnou tlačiarňou v Budíne brožúrka: „Všeužitečné, snadno pochopné poučení o ochranných prostředcich proti plamenu a ohni“.
Najvýraznejšou postavou hasičského hnutia, šíriacou potreby osvojovania si znalosti z požiarnej ochrany v tomto období, bol zakladateľ bratislavského hasičského spolku, ale i Uhorského krajinského hasičského zväzu gróf Edmund Széchenyi. Narodil sa roku 1839 v Bratislave, do Pešti prišiel vo veku 21 rokov, kde získal hodnosť námorného dôstojníka. V roku 1860 vykonal študijnú cestu do Nemecka, Ameriky a Anglicka, kde ako dobrovoľník pôsobil v londýnskom hasičskom zbore. Svoje poznatky využil pri popularizácii hasičstva i zakladaní hasičských zborov. Písal novinové články o hasičstve a v roku 1864 vydáva publikáciu „Skúsenosti z hasenia požiarov“.
Vďaka úspechom pri organizovaní hasičských zborov na území Uhorska jeho meno bolo známe v celej Európe. V roku 1874 bol povolaný na dvor sultána Abdula Azíza, ktorý ho po veľkom požiari Carihradu poveril založiť hasičský zbor. Zbor bol organizovaný podľa prísnych vojenských pravidiel a podliehal ministerstvu vojny. Ako inštruktor bol zadelený do armády, kde dosiahol hodnosť brigádneho generála. Rešpektovali ho aj ďalší tureckí sultáni, získal niekoľko ocenení a údajne bol prvým kresťanom, ktorý získal titul paša bez toho, aby musel zanechať svoju vieru a konvertovať na islam. Zomrel v Carihrade v roku 1922.
Mgr. Igor Lazorík
Zdroj: Archív Krajského múzea v PO
