Stála expozícia dejín požiarnej ochrany a techniky v Krajskom múzeu v Prešove obsahuje vyše 40 exponátov ťažkej hasičskej techniky z 19. – 20. storočia. Sú to prevažne dvojkolesové a štvorkolesové striekačky na ručný pohon, agregáty, hydrofory, motorové striekačky a automobilové vozy rakúskych, maďarských, nemeckých a českých výrobcov. Súčasťou expozície je aj dvojkolová hasičská striekačka francúzskej výroby – Delahaye a otvorený požiarny automobil Škoda 104, výrobok továrne hasičských striekačiek Ing. Bohuslava Eberta. Dvojkolová striekačka bola získaná do zbierky Múzea v roku 1974 z Kovospracujúceho podniku Bratislava. Požiarny automobil Škoda 104 na prepravu 8 osôb a náradia bol v roku 1930 zakúpený Dobrovoľným hasičským zborom v Ružomberku. 25.mája 1930 ho s prívesnou dvojkolesovou motorovou striekačkou slávnostne posvätil kňaz Anton Hlinka.
Továreň hasičských striekačiek, vynikajúceho konštruktéra a výrobcu hasičských strojov v medzivojnovom období Ing. Bohuslava Eberta, pôsobila na trhu s hasičskou technikou od roku 1920 do roku 1948. Firma pod názvom Oprava automobilov a striekačiek sídlila v Prahe VIII – Vysočanoch. V počiatkoch na našom trhu Ing. Ebert zastupoval francúzsku firmu Dalahyae a bol jej distribútorom. Predával dvojkolové motorové striekačky s označením Ebert-Dalahaye a začal vyrábať ručné štvorkolesové striekačky. V roku 1923 prichádza na trh s úpravou striekačiek na motorový pohon, ktoré postupne vytláčali v hasičských zboroch prevažne ručné stroje. Modernizuje ich osadením štvorvalcového motora Siemens a neskoršie prichádza na trh s dvojkolovou motorovou striekačkou vlastnej konštrukcie. Nové čerpadlo umožnilo nasávať znečistenú vodu do veľkosti zŕn 8 mm z hĺbky 9,5 m za 15 až 20 sekúnd. Do striekačiek osadzuje štvorvalcové i šesťvalcové agregáty od českých výrobcov Walter, Škoda alebo Aero. Ich výhodou bola malá hmotnosť uľahčujúca manipuláciu pri požiari s malým počtom hasičov.
V roku 1925 si dal patentovať automobilovú striekačku, ktorej výkon zvýšil oproti predchádzajúcim 1350 l až na 2000 l za minútu. Rozširuje sortiment podniku o nadstavby na vozidla ŠKODA a PRAGA, upravené ako automobilové striekačky pre 8 hasičov. Patentované mal i prestavby vozov na sanitné a kropiace autá. Tieto stroje získali veľké uznanie na hasičských výstavách i medzi hasičskými zbormi aj vďaka prijateľným cenovým ponukám. Ceny striekačiek boli v rozpätí od 30 000 do 56 000 Kč. Najviac jeho strojov vlastnilo Ústredné riaditeľstvo tabakovej réžie /25 ks/, Pražský hasičský zbor /24 ks/, firma Baťa v Zline /2 ks/, Českomoravský Kolben-Daněk /2 ks/ a mnoho ďalších. V roku 1932 na Slovensku mesto Ružomberok, obce Hybe a Východná vlastnili jeho stroje. Ako správny podnikateľ Ing. Elbert sa osobne zúčastňoval pri odovzdávaní a skúškach striekačiek, prichádzal k samotným zborom, komunikoval s hasičmi a ich pripomienky a poznatky uplatňoval pri ďalšom vývoji hasičskej techniky. V roku 1938 vlastnilo jeho hasičskú techniku okolo 750 našich i zahraničných zborov.
Osobitnú zmienku si zaslúži samotný Ing. Bohuslav Elbert, vďaka ktorému bol československý hasičský priemysel rovnocenným partnerom zahraničným výrobcom a vďaka nemu došlo k urýchlenému zavádzaniu kvalitných motorových striekačiek do všetkých hasičských zborov. Narodil sa 11.júna 1891 v Roudnici nad Labem, kde absolvoval gymnázium. Vzťah k technickému zameraniu nadobudol už v detstve, keďže jeho otec bol zámočník a dedo z matkinej strany kováč. Po skončení strednej a vysokej školy v Prahe odišiel na niekoľko rokov do Francúzska, kde bol zamestnaný vo firme Delahaye. Po návrate domov v roku 1920 založil v Prahe továreň hasičských striekačiek, ktorá svoju činnosť skončila v roku 1948. Naďalej pracoval vo svojom odbore ako technický kontrolór požiarnych striekačiek v Prahe 1. V roku 1959 bol nepravom odsúdený /za trestný čin ohrozenia zásobovania a trestný čin proti jednotnému hospodárskemu plánu/ s prepadnutím majetku na 30 mesiacov do väzenia v Ilave. Odsúdená bola aj jeho manželka. Vo väznici zomiera 8. 2. 1961, osem mesiacov pred svojím prepustením. Rehabilitovaný bol spolu s manželkou až v roku 1990.
Mgr. Igor Lazorík, Krajské múzeum v Prešove
