Mnoho športovcov sprevádzajú na ceste za úspechom rôzne prekážky, ťažkosti, či iné starosti. Marián Sabolčík je sympatický, mladý a ambiciózny hráč, ktorý nosí zelený dres s číslom 6. Záujem o neho prejavujú rôzne kluby.
Pochádza z neveľkej dediny s názvom Kendice pri Prešove a momentálne hrá za futbalový klub Tatran Prešov. Jeho futbalové začiatky siahajú až do útleho detstva. 21-ročná hviezda študuje na Prešovskej fakulte, kde navštevuje Učiteľstvo telesnej výchovy v kombinácii s geografiou. V jeseni minulého roku mal však ťažšie zranenie, ktoré ho vyradilo z hry na dlhší čas. Majo sa aj napriek tomu nevzdáva a jeho ambície ho vedú ďalej. Popri všetkom ho jeho voľnočasové aktivity, ako napríklad cvičenie a hudba, zamestnávajú natoľko, aby mu čas uplynul dostatočne rýchlo. V kalendári odrátava dni, cez ktoré sa musí preniesť, aby mohol znova nastúpiť na ihrisko.
Ako si sa dostal k futbalu? Keďže je tvoj otec skôr hudobne založený, viedli ťa k športu rodičia alebo si po tom túžil sám?
K futbalu som sa dostal úplne prirodzenou cestou, keďže ma už od detstva bavilo kopať si do lopty a behať po vonku. Rodičia vo mne pravdepodobne videli talent, a tak ma prihlásili do futbalového klubu.
Vieš si predstaviť, že by si si ako dieťa vybral možnosť hudby ako tvoj otec?
Určite si to viem predstaviť. K hudbe mám veľmi blízko a vždy aj budem mať. Nikdy síce neviem, čo bude a možno ešte skončím ako hudobník, haha. Moja babka by bola určite najšťastnejšia zo všetkých mojich blízkych.
Čo ťa v tom prípade motivuje hrať, nevzdávať sa, zlepšovať sa?
Ja osobne nemám žiadny výrazný motivačný faktor, ale viem, že už od malička som chcel byť vo všetkom najlepší, vo všetkom prvý a vždy som chcel všetko vyhrávať. Pamätám si, ako som bol stále nahnevaný – bolo to ešte na základnej škole – keď som nebol prvý v rade na obed alebo som odchádzal ako posledný z hodiny. Jednoducho som musel byť stále prvý a iné deti v mojom veku takéto veci neriešili.
Keďže si študent, ani teba neobchádzajú zápočty a skúšky. Ako sa dá skĺbiť futbalový život, ktorý zahŕňa tréningy a súťaže so štúdiom, ktoré je rovnako časovo náročné?
Časovo je to úprimne veľmi náročné, ale keďže sa, povedzme v tomto ,,svete“ pohybujem od mala, tak som si už zvykol. Nemám čas pobehovať denno-denne von s kamarátmi, chodiť v lete na dovolenky s rodičmi alebo každý víkend na diskotéky a podobne… Určite som mal obdobie, kedy som pochyboval o tom, či má zmysel obetovať toľko času športu, ale stále si spomeniem na tie krásne chvíle, zážitky okolo športu a nikdy to nebudem ľutovať. Momentálne to je ešte náročnejšie, pretože čím som na vyššom stupni štúdia, tým je toho viac, ale keď si určíš priority, tak sa dá zvládnuť všetko.
Aký je tvoj najväčší úspech od začiatku tvojej kariéry?
Najväčší úspech a určite najväčší zážitok je pre mňa, keď sme spolu s vynikajúcou partiou chalanov vyhrali súťaž Fragaria cup v Prešove vo finále s Villarealom – klubom, ktorý patrí k najlepším v celom Španielsku a mne sa podarilo streliť jediný finálový gól. Tak na tie pocity nikdy nezabudnem.
Aký máš podľa teba osobne prínos pre klub, v ktorom aktuálne hráš?
Môj prínos v aktuálnom klube je na môj vek celkom veľký. Vždy som chcel byť či už na ihrisku, alebo mimo ihriska líder a stále poháňať najmä seba, ale aj chalanov okolo mňa k dosahovaniu čo najlepších výsledkov a výkonov. Aj keď momentálne patrím k najmladším v mužstve, stále sa snažím povzbudzovať všetkých okolo seba.
Ako sa hovorí, vo futbale sa hrá nohami, no je dôležité zapojiť aj rozum. Si skôr ten typ, čo vo futbale rozmýšľa vopred alebo ti skôr nohy idú už automaticky?
Keď sa niečomu venuješ 15 rokov, tak to už robíš väčšinou automaticky a pracuje skôr tá svalová pamäť. No myslím si, že som vždy bol na ihrisku ten, ktorý viac uvažuje, snaží sa predpokladať a predvídať budúce kroky alebo taktické manévre súpera. Rozmýšľať pri tom, čo robíš je rovnako dôležité ako aj vykonávať samotnú činnosť. Obe tieto činnosti idú ruka v ruke a jedna bez druhej sa nezaobídu, ak sa chcete posúvať vyššie a patriť k tým najlepším.
Športovci sú väčšinou za to, že ráno robí deň. Máš aj ty nejakú rannú rutinu/rituál, ktorým sa odlišuješ od ostatných?
Som človek, ktorý sa snaží žiť zdravo a denno-denne posúvať svoje telo ako fyzicky, tak aj psychicky, ale nemám žiadne špeciálne rituály.
Aké bolo doposiaľ tvoje najväčšie zranenie?
Táto téma je pre mňa osobne veľmi citlivá, pretože v tých najlepších rokoch a v tej najlepšej forme, kedy bol o mňa záujem z vyšších súťaží alebo zo zahraničia, práve vtedy som mal vážne zranenia. Celkovo som podstúpil 4 operácie oboch kolien – z toho boli dve operácie predného skríženého väzu, pri ktorom trvá celá tá rekonvalescencia po operácii až následný návrat na ihrisko celkových šesť až desať mesiacov. V tomto som smoliar, no aj napriek tomu sa nevzdávam a stále som odhodlaný dokázať sebe, rodine, priateľom a všetkým okolo mňa, že na to stále mám a dokážem sa tým živiť aj do budúcna.
Ako zvládaš momentálne obdobie, kedy už začala futbalová sezóna a ty si v podstate ešte stále zdravotne vyradený?
Je to pre mňa veľmi náročné obdobie, a keď sa teraz začala sezóna, je to ešte horšie. Keďže porovnám situáciu teraz a situáciu, keď som zdravý, môj režim sa úplne mení. Nestretávam sa toľko so spoluhráčmi, denno-denne trávim hodiny sám v posilňovni alebo na bežiacom páse a snažím sa byť čo najskôr späť na ihrisku v top forme. Jediná malá výhoda pre mňa v momentálne je to, že som si týmto procesom ako dorastenec prešiel, a teda som na to bol pripravený, ale aj tak je to psychicky veľmi náročné. Každopádne najťažšiu časť mojej rekonvalescencie mám za sebou a o pár mesiacov ma môžete čakať späť na ihrisku.
Ak by si na svojej doterajšej kariére mohol niečo zmeniť, čo by to bolo?
Ak by som mohol niečo zmeniť, tak by som sa chcel vrátiť do mojich pätnástich rokov s rozumom a nastavením, aké mám práve teraz spolu s vedomosťami, ktoré vlastním. Zmenil by som svoj prístup a bral by som to oveľa vážnejšie. Žiadnu konkrétnu vec by som však nemenil, teda až na pár drobností, ako napríklad rozhodnutia, ale inak nič dôležité.
Za aké kluby si doteraz hral? Kde sa ti hralo najlepšie a prečo?
Ja som si prešiel všetkými kategóriami v Prešovskom Tatrane a dostal som sa aj do a-mužstva. V období, keď som mal ponuky a chcel som odísť, tak Tatran nebol v úplne najlepšej situácii. Chceli si ma udržať nasilu aj napriek mojej túžbe odísť a posunúť sa ďalej, nestagnovať. Po tom, čo ma nepustili, zmenilo sa vedenie v klube. Klub sa teraz snaží postaviť sa opäť na nohy a všetko posunúť na vyššiu úroveň. Aj sa to pomaly darí a uberá sa to tým správnym smerom. Preto som sa rozhodol ostať v Prešove, kde som doma. Prihlásil som sa tu na vysokú školu, a preto prestup niekam preč by pre mňa v momentálnej situácií nedával vôbec žiaden zmysel. Momentálne to mám takto, ale do budúcna nevylučujem odchod z Prešova. Popravde by som veľmi rád vyskúšal prijať aj zahraničné ponuky.
Teraz trénuješ aj malé futbalové hviezdy, je to tak? Ako si sa k tomu dostal a ako to ty sám vnímaš? Vedel by si si to predstaviť, ako svoju budúcu prácu?
Dostal som sa k tomu nejak prirodzene. Už keď som bol mladší, bavilo ma rozmýšľať a uvažovať takticky, a to je presne spojené s tou prácou trénera. Takisto rád pracujem s ľuďmi a mám veľmi rád deti. Čiže to všetko ide ruka v ruke a vedel by som si to určite predstaviť robiť aj v budúcnosti.
Lenka Karabinošová
Foto: instagram @majosabolcik_
