Už pred samotným stretnutím s prešovským taekwondistom Ľubom Vrabľom mi prebehol mráz po chrbte. Stalo sa to preto, že cez ľavé okno auta som zazrel parcelu, kde pred necelým rokom stála dvanásťposchodová bytovka. Neďaleko miesta tragédie však sídli liaheň talentov. Mám na mysli telocvičňu klubu Taekwon-do Ge-baek, kde mi môj starší vysokoškolský kolega ukáže, ako užitočne vie využiť svoj voľný čas.
Na parkovisku ma už vítal študent piateho ročníka v odbore mediálne štúdiá Ľubo – „No nazdar! Pripravený na tréning?“ Opýtal sa ma to, ako keby som si mal jeden odev „dobok“ pribaliť aj ja.
Počas krátkej chôdze do telocvične (po kórejsky nazývanej Do-jang) je našou hlavnou témou koronavírus. Kvôli tomuto ochoreniu bol už dvakrát úplne prerušený tréningový proces. „Je to veľmi náročné obdobie. Som v takzvanej udržiavacej fáze. Keď bola telocvičňa zatvorená, trénoval som v domácich podmienkach a aj v exteriéri. Pozitívom je, že môžem trénovať aj prostredníctvom môjho obľúbeného behu alebo cyklistiky. Negatív je oveľa viac. Najväčšími sú nepravidelné trénovanie a chýbajúca zápasová prax,“ vysvetľoval 23-ročný Prešovčan.
Telocvičňa je naším chrámom
Po vstupe sme sa obaja okamžite vyzuli v malej chodbičke do polovice zaplnenej obuvou. Môj výraz nechápavosti si všimne aj Ľubo. „Vyzúvanie je pri bojových umeniach vnímané ako prejav úcty voči miestu, kde cvičíš. Naša telocvičňa je pre nás niečo ako pre veriacich kostol. Je to miesto, pred ktorým máme rešpekt a úctu,“ objasňoval. Podobne ako na sväté omše, aj do Do-jang chodia všetci načas, v opačnom prípade by bojovník musel splniť trest v podobe silových cvikov.
Súbežne s pozdravením vstupujeme na modro-žlté tatami. Zatiaľ čo Ľubo zisťuje, kto ďalší ešte príde, mňa zaujme trofejami preplnený regál s výškou približne pol metra pozdĺžne lemujúci osemmetrovú stenu. Táto zbierka len potvrdzuje fakt, že Taekwon-do ge-baek Prešov vychoval v priebehu dvadsiatich rokov svojho fungovania množstvo úspešných bojovníkov. „Na Slovensku, aj vzhľadom na atraktivitu tohto športu, nemáme konkurenciu. Už tradične sme každú sezónu majstri Slovenska a víťazi slovenského pohára v rámci klubov. Preto sa mnohokrát zúčastňujeme aj medzinárodných súťaží v okolitých krajinách a stále sa nám podarí priviezť niekoľko cenných kovov.“ Na viacerých úspechoch sa podieľal aj študent PU Ľubo Vrabeľ, ktorého najcennejším skalpom je striebro na Európskom pohári 2018 v kategórii „Súborné cvičenia nad osemnásť rokov“.
V Ge-baeku nájdete aj dievčatá
Okrem trofejí ma po ceste k šatniam zaujalo aj to, koľko dievčat spomedzi všetkých 45 členov v klube pôsobí. A veruže nejde o klasické nežné dievčatká. Veď dve z nich akurát nacvičovali kopy do výšky. Tie by vybili zuby aj mne, 190 centimetrovému. „Teraz máme prekvapivo pri nováčikoch viac dievčat ako chlapcov. To isté platí aj pri B-skupine, kde sú pokročilejší žiaci a juniori. Pri A-skupine je to práve naopak. Po čase dievčatá strácajú záujem. Možno je to tým, že dospievajú a už majú iné záľuby,“ opisoval Ľubo.
Chvíľu čakám môjho sprievodcu pred útulnou šatňou. Keď z nej vyjde, prenesiem sa do scén z filmov s Jackie Chanom. Má na sebe biele dvojdielne oblečenie nazývané „dobok“, ktoré zdobí úctyhodný čierny pás. „Čo sa týka farby, je to najvyššia hodnosť, ale v prípade majstrovských stupňov som ešte len na začiatku, pretože v taekwon-do ich máme až deväť. Pred rokom som zložil skúšky na ten prvý, tzv. prvý dan,“ zmierňoval moje prirovnanie k slávnemu hercovi. S čiernym pásom však Ľubovi pribudla aj istá dávka zodpovednosti. „Ak som doteraz odovzdával na tréningu 100%, tak teraz musím odovzdať 120%. To isté platí aj v zápase. Tiež aj deti, ktoré máme v klube a ktoré trénujem, musia vo mne vidieť vzor. Preto si dávam pozor na to, čo robím a čo hovorím.“ A pozor si Ľubo dáva taktiež na to, aby nehovoril so mnou pridlho.
V telocvični nastáva napätie
Všetci v momente stíchli, teda okrem trénera, ten velí k úvodnému poklusu. V telocvični počuť iba dýchanie a došľapovanie všetkých tých bielych „dobokoviakov“. Organizovaný a jednoliaty kruh klusajúcich taekwondistov ma pobáda k ticho vyslovenej múdrej vete – „akoby ich jedna mater mala“. V rámci zahrievacích cvikov majú členovia najúspešnejšieho slovenského klubu aj svojho „favorita“. „Najobľúbenejšie sú naháňačky. Máme niekoľko variácií, ktoré používame a ktoré by sme dokázali hrať aj dve hodiny vkuse,“ konštatuje za celú skupinu Ľubo.
Tréning pokračuje dynamickým strečingom. Viem, je to príliš odborné pomenovanie, ale takto to zahlásil pán tréner. V miestnosti zavládne obrovské napätie a dýchanie je odrazu počuť iba z času načas. Nič mimoriadne sa však nedeje, to len bojovníci napínajú svoje šľachy a väzivá, pričom pracujú aj s dychom. Máme za sebou už prvú polhodinu.
Ostávam (pre istotu) iba v kúte
Keď sú bojovníci zahriatí a ponaťahovaní, začnú sa zdokonaľovať v samotných technikách taekwondo. S malou dušičkou sledujem z najtmavšieho rohu to, ako dievčatá a chlapci sústredene, extrémne rýchlo a dynamicky pred seba vykopávajú či päsťujú. Sústredený je aj kouč. Neujde mu ani najmenšia chybička či už v údere alebo v spätnom pritiahnutí končatiny k telu. Teraz mi ani len nenapadne pohnúť sa z miesta, čo ak by som bol na moment ja ten vzduch, ktorý všetci tak kruto bijú? Ale predsa len zvádzam istý boj aj ja. Neviem si vyhodiť z hlavy melódiu piesne Dievča z Tokia od Nogu a Skrúcaného, pripomenuli mi ju tie bojové odevy…
Cvičenia miestami pán tréner preruší, aby vysvetlil niečo všetkým naraz. „Počas vykonávania cviku sa občas prihodí aj nejaká vtipná situácia, vtedy taktiež na chvíľu prestaneme cvičiť, zasmejeme sa a pokračujeme. Tréning má prinášať aj radosť a zábavu.“
Na rad prichádzajú (ne)obľúbené sparingy
Menej radosti a zábavy prinášajú po takmer hodine záverečné sparingy, v preklade – súboj jeden na jedného. „Pri tých trpíme a zatíname zuby (smiech).“ Jedno je ale isté – všetko, čo sa deje v Do-jang, má svoj význam. „Pomáhajú nám znížiť strach pred náročnými zápasmi. Taktiež sa všetci ‚oťukáme‘ a nebojíme sa v ringu takzvane‚ dostať po nose‘.“ Sparingom venujú bojovníci z Ge-baeku špeciálnu pozornosť každý piatok. „Rozcvičíme sa a celú hodinu spárujeme. Každý s každým. Bez ohľadu na vek, pohlavie alebo farbu opasku. Vznikajú pri tom vtipné a zaujímavé kombinácie.“ Zdá sa, že na tomto tréningu „zatínajú zuby“ všetci zúčastnení kvalitne. Vypovedajú o tom trénerove slová chvály.
Mimochodom, pomyselným veliteľom (vnucuje sa mi prirovnanie trénera k veliteľovi, pretože všetci do jedného sú neuveriteľne zosúladení, presne ako vojaci pri pochodovaní) je aj Ľubo. „Od septembra som asistentom trénerov, takže ak niektorý nemôže prísť na tréning, zastúpim ho. Rovnako od septembra trénujem aj našich nováčikov a momentálne si dorábam trénerskú licenciu na Fakulte športu.“ Hoci Ľubo nešetrí úsmevom ani v telocvični, ani na chodbách našej univerzity, z pozície trénera musí svoj prejav mierniť. „Som prísny, ale taktiež dokážem byť empatický. Sme síce kamaráti, ale počas tréningu musí byť nastolený poriadok. Samozrejme, nevykajú mi (smiech). Snažím sa odovzdávať zverencom všetky svoje poznatky a skúsenosti, ktoré som počas trinástich rokov nadobudol. Zakaždým vyžadujem, aby na tréningu robili všetko na 150% percent, pretože ak podcenia tréning, odrazí sa to v zápase.“
Využil som chvíľku nepozornosti
Od začiatku „Do-jangového“ dobrodružstva ubehla už hodina a pol. O tom, že tréning je na konci, svedčí nielen sparing poslednej dvojice bojovníkov, ale aj kompletne zarosené okná, cez ktoré už ani nie je vidieť von. Dusnota v telocvični a zápach potu mi pripomína výučbu v učebni č. 373 v budove Filozofickej fakulty počas letného semestra. Pomedzi hlboké nádychy sa všetci spoločne pozdravia a vypočujú si trénerovo záverečné zhodnotenie. „A potom si v zástupe s trénerom dáme‚ ‘high five‘ a zatlieskame si.“
Všetci sa poberú do šatní. Moment, počas ktorého som sa ocitol sám na tatami pri boxovacích vreciach, som ako správny fanúšik bojových umení využil na pár „drsných štipancov“ do vreca (som rád, že vôbec môžem písať pravou rukou).
Predo dvermi do Do-jang sa všetci hromadne prekrikujú – „ahoj, nazdar, čau, serus, zajtra sa vidíme“. V snahe infiltrovať sa do kolektívu a zo slušnosti som aj ja vykríkol niekoľko pozdravov na rozlúčku.
Aj napriek pandémii mohli súťažiť
Každý sa pobral svojou cestou. Tá moja a Ľubova bola až po parkovisko spoločná. Ako nevyliečiteľného zvedavca ma zaujímala aj historicky prvá online súťaž v taekwondo, ktorú organizovala Medzinárodná taekwon-do federácia ITF v spolupráci s ITF – Nemecko. Bojovníci z celého sveta tak mali príležitosť zmerať si sily prostredníctvom vopred vyhotovených záznamov, ktoré následne uverejnili do systému. „Je to výborný nápad. Každý športovec potrebuje súťažiť a mať raz za čas ten pocit predzápasovej nervozity. Vieme, aká je situácia a cením si, že federácia dokázala prísť s myšlienkou Svetového e-turnaja,“ pochvaľoval si Ľubo. V rámci otvoreného svetového pohára bojovali súťažiaci v troch kategóriách – technické zostavy jednotlivcov, technické zostavy tímov a v modelovom sparingu. V prvej menovanej sa náš študent prebojoval do druhého kola. „Skončil som medzi šestnástimi najlepšími, keď som tesne nestačil na Ukrajinca. Z výsledku som trošku sklamaný, keďže súper v našom zápase predviedol svoj životný výkon a v nasledujúcom kole mal jeho výkon od súboja so mnou veľmi ďaleko. Ale na druhej strane som v prvom kole zdolal Nóra. Tí patria v Taekwon-do medzi svetovú špičku.“ Celá súťaž odštartovala 3. a skončila 23. októbra.
Dorazili sme už k autu. Po slovách vďaky sa s Ľubom lúčim porušujúc pravidlo R-O-R, ktoré meníme iba na R(úško), pretože si podávame ruky. Obaja však máme pri sebe výsledky negatívnych testov, takže žiaden strach. Napriek želanej negativite, aspoň čo sa týka testovania, vo mne zostávajú veľmi pozitívne dojmy z celého tréningu. Zistil som, že aj takto môže vyzerať plnohodnotne strávené popoludnie študenta Prešovskej univerzity počas pandémie koronavírusu.
Zdroj foto: Súkromný archív
