Skip to content
Menu
Menu

155 výročie narodenia Maxa Kurtha

Prečítať článok

S rokom 1894 sa u nás i vo svete spája viacero významných udalostí. V Nemecku vládne posledný nemecký cisár a pruský kráľ Viliam II., v Paríži je založený Medzinárodný olympijský výbor, anglickému novinárovi a spisovateľovi Rudyardovi Kiplingovi vychádza celosvetovo známa Kniha džunglí, Tomáš Baťa zakladá obuvnícku firmu v Zlíne, v Liptovskom Mikuláši prežíva prvé mesiace svojho života Janko Alexy a v Prešove sa darí fotografickému ateliéru Karola Divalda.

Pre zatiaľ neznámeho, 25 ročného študenta výtvarného umenia na Kráľovskej akadémii v Berlíne, je to taktiež prelomový rok (a koniec koncov aj pre Prešov). Po prvýkrát sa ocitá stovky kilometrov od rodnej obce Kayna a okrem zážitkov zo študijnej cesty po Taliansku a iných stredoeurópskych krajinách sa zoznamuje aj s prostredím Šariša, ktoré sa už onedlho stane jeho domovom na ďalších vyše šesťdesiat rokov. Z krátkeho pobytu v okolí Prešova a mesta neodchádza naprázdno. Okrem folkloristických štúdií a skíc vyhotovených z odpustu na Prešovskej Kalvárii, za ktoré získal po návrate na akadémiu po druhýkrát Menzelovu cenu, si odnáša aj nové kontakty, priateľstvá a zážitky, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou rozhodli o jeho budúcom osobnom živote a profesionálnom pôsobení.

Maximilián (Max) Kurth sa narodil 23. 2. 1869 ako najstarší syn zo siedmych detí v obci Kayna (Sasku-Anhaltsko, od roku 2009 je súčasťou mesta Zeitz). Prvé základy výtvarného vzdelania získava u svojho starého otca maliara a fotografa Christiana Späteho. Po maturite odchádza do Berlína, kde navštevuje Umelecko-priemyselnú školu a o rok neskôr Kráľovskú akadémiu výtvarných umení (prof. Kohner, Vogel, Colzerton, W. Friedrich, A. von Werner), ktorú absolvuje v roku 1895. Už počas štúdií sa zaujíma o námety, ku ktorým sa počas svojej umeleckej tvorby opätovne vracia, rozvíja ich a prepracováva (kováčske dielne, Chorá matka, Návšteva u chorej matky atď.). K nim postupne pribúdajú ďalšie (ovplyvnené už pôsobením v Prešove) motívy a námety inšpirované šarišským folklórom, tradíciami ako i mestským prostredím (odpust na Prešovskej kalvárii). Viaceré ceny za figurálne štúdie, ale aj dve výnimočné Menzlove ceny (Adolf von Menzel 1815-1905, nemecký maliar a grafik) udelené Maxovi Kurthovi počas štúdia, sú svedectvom jeho maliarskej a kresliarskej výnimočnosti, ale i kvalít.

Do Prešova sa Max Kurth vracia už ako ženatý muž po ukončení štúdia. V júli 1895 sa stáva otcom prvorodenej dcéry Dory a intenzívne spolupracuje s P. Szineyim–Merse a A. Ballom na usporiadaní Miléniovej výstavy, ktorú inicioval Széchenyiho kruh. Výstavu, sprístupnenú od 10. novembra v priestoroch Čierneho orla, tvorila kolekcia asi 400 diel viacerých domácich umelcov i amatérskych výtvarníkov. Pravdepodobne motivovaný priateľstvom so Szineyim – Merse a miestnymi známymi výtvarníkmi (T. Zemplényi, K. Hažlinský a i), posmelený čoraz častejším záujmom verejnosti o jeho portrétne umenie, oznámil otvorenie súkromnej umeleckej školy v Prešove s maliarskym a kresliarskym kurzom. Či sa jeho myšlienka stretla so záujmom verejnosti a na ako dlhé obdobie sa už nedozvieme. Isté je, že posledné roky 19. storočia, kedy sa rodina rozrástla už aj o syna Johannesa pravdepodobne Kurthov entuziazmus upadá, čo sa premietlo aj do zvažovania odchodu z Prešova. Napriek všetkým okolnostiam, ktoré v tom čase zasiahli do jeho života, sa rozhodol usadiť v Prešove natrvalo a pracovať na témach, ktoré mu prinášali materiálne a finančné zabezpečenie a taktiež na motívoch, ktoré mu boli pocitovo a naturelom blízke. Takmer celé dve dekády 20. storočia v osobnom živote i umeleckej tvorbe Maxa Kurtha sa niesli v znamení stability, istoty a pokoja. I keď častokrát opúšťal blízkych kvôli cestám po Európe za maliarskymi objednávkami, dokázal si počas vzácnych chvíľ pobytu v Prešove nájsť priestor pre rodinu, vlastnú tvorbu, ale aj výstavné aktivity. Po roku 1918 sa spoločenská situácia na Slovensku prudko mení, čo zasiahlo aj kultúrnu a umeleckú činnosť na Slovensku, Prešov nevynímajúc. „Výtvarníci boli skôr či neskôr nútení hľadať zdroje stálych príjmov v štátnych alebo cirkevných službách…Vyhľadávaný a uznávaný portrétista Kurth našiel záštitu pokojnejšieho života v službách mesta a finančne si pomáhal i maľovaním kostolov“.(I. Groško, 1973)

So sústredením sa na vlastnú tvorbu, napĺňaním cirkevných objednávok i súkromných zakázok, príležitostným súkromným školením mladých talentov, prezentáciami diel v rámci spoločných výstav v Prešove, Košiciach, Bratislave a i., sa Max Kurth pokúšal existenčne zabezpečiť 6 člennú rodinu aj v nasledujúcich desaťročiach. Bohužiaľ udalosti 40-tych rokov 20. storočia zasiahli veľmi nečakane a s tragickými následkami do jeho života, s ktorými sa de facto nikdy nevyrovnal. Okrem najväčších strát, najmladšieho syna a manželky Zuzany, prišiel aj o značnú časť svojho majetku, domu, výtvarných diel, skíc a dokumentačných materiálov, ktoré precízne zapisoval a zhromažďoval vo svojom ateliéri. Opäť prežíval stav neistoty, frustrácie, dezilúzie, i „pozície“ neželaného cudzinca v novom politickom a spoločenskom prostredí, ktoré ho postupne odsúvali do domácej izolácie. Spoločnosť dcéry Méty, príležitostné výstavy prevažne už starších diel, vyplnili posledné roky života Maxa Kurtha v Prešove. V meste, ktoré ho kedysi uchvátilo, ktoré sa mu stalo domovom a v ktorom veľa zažil, ale i stratil.

Na osobnosti akými bol Max Kurth sa nezabúda ani dnes. Okrem toho, že naďalej žije v spomienkach mnohých Prešovčanov, jeho umelecké diela dodnes patria medzi najvyhľadávanejšie medzi návštevníkmi galérií, súkromnými zberateľmi, ale aj kurátormi galérií a múzeí, ktorí umelcove diela doteraz využívajú pri koncipovaní rôznych tematických výstav. Stretnúť sa s dielami Maxa Kurtha majú možnosť všetci tí, ktorí zavítajú do 12. 5. 2024 do priestorov Krajskej galérie v Prešove na výstavu Situácie I./Výber z akvizícií KG v Prešove. Dve olejomaľby, získané do zbierok galérie v roku 2015 aj vďaka projektom MK SR, pripomenú súčasníkom osobnosti, ale aj atmosféru mesta, ktorou pulzoval Prešov takmer pre sto rokmi.

Text: Mgr. A. Derfiňáková
Foto: archív KG