Šesťdesiatka na krku a dôchodok v nedohľadne
Od vzniku života na tejto planéte čoraz viac platí, že postupné učenie a vzdelávanie už od prvého dňa je základom vývoja a úspechu či neúspechu všetkých tvorov živočíšnej ríše. V ľudskej spoločnosti sú dnes kvalitné vzdelanie a informácie najdôležitejším artiklom svetového trhu. Dôležitejším ako soľ a zlato…
Kto tento zákon vývoja pochopí a prispôsobí sa mu, postupuje do vyššieho levelu. Keďže sa chceme aspoň v skratke venovať spomenutému kvalitnému vzdelaniu, nechajme zatiaľ soľ (ktorú dnes už vieme umelo vyrobiť v stovkách variantov) i zlato (ktoré síce nevieme vyrobiť, ale nakradnúť áno) na iné debaty.
Prešovu nie nadarmo už v stredoveku „nadávali“, že je Aténami nad Torysou a že toto mesto sa stalo jedným zo vzácnych vzdelávacích drahokamov rakúskeho cisárstva. Nuž, byť vyše pol tisícročia v špičke vzdelanosti medzi významnými mestami obrovskej ríše, to je už taký veľký a dôležitý honor, že svojim predkom by mali dnešní obyvatelia mesta postaviť pamätník, presahujúci svojou výškou aj známe kolosy, akými sú dodnes obdivované egyptské pyramídy. Nakoniec, plejáda mien významných Prešovčanov, ktorí sa v toku času zaslúžili o spoločenské i politické uznanie nášho mesta ako jedného z významných centier vzdelanosti a kultúry je všeobecne známa. Napríklad, v tomto smere nie je žiadnou výnimkou ani taký Ján Adam Rayman. Áno, áno, ten, po ktorom je pomenované jedno z prešovských gymnázií. Po tom úspešnom prešovskom vedátorovi, lekárovi, lekárnikovi a zapálenom presadzovateľovi všeobecného očkovania proti nákazlivým, najmä detským chorobám. Ktorého vlastne pozná celý vedecko-medicínsky svet. Nakoniec, aj ten Dr. Alex Mudroň, ktorého ulicu toto bývalé „dolné gymko“ elegantne uzatvára, bol tiež známou vedeckou kapacitou, pre zmenu astronomickou. A keďže nežili na prešovskej pôde ani zďaleka v rovnakom čase, určite si teraz tam hore nad oblakmi majú o čom rozprávať.
Takže „dolné gymko“! Tak ho Prešovčania volali v časoch, kedy vzniklo na vtedajšej Ulici Svojdomov, neskôr Ul. Tarasa Ševčenka, v budove, ktorú dal postaviť ctihodný pán Keczer ešte v dávnych časoch prvej Československej republiky. V Kecerovciach (na území Košického kraja) po ňom ostali dva kaštiele, v Prešove jedna funkčná a stále akosi moderná budova školy. Práve v nej vzniklo Gymnázium J. A Raymana, aj keď na začiatku ako 12 ročná stredná všeobecnovzdelávacia škola (1961), neskôr gymnázium (To viete, reformy školstva existovali stáročia a existujú v ešte intenzívnejšej forme aj dnes. Od tých najmenej vydarených a premyslených cez hlúpe až po snáď jedinú múdru. Kam na nich na ministerstve chodia…) a od roku 1994 s názvom Gymnázium Jána Adama Raymana. Po našom GJAR a všetci, ktorí s ním majú nejaký bližší vzťah, sú rodina gjarkovcov. Ide teda o pedagógov, kuchárky a ostatných zamestnancov školy, žiakov a študentov (keďže je tam štvor aj osem ročné štúdium), rodičov, staré mamy a deduškov, strýkov a tetky Betky, ich susedov a všetkých ostatných, ktorí sa ku „gjarku“ hlásia a majú ho radi. Majú aj prečo, veď táto škola, ktorá si práve pripomína 60. výročie svojho vzniku, sa snaží byť aj napriek svojmu veku modernou, súčasnou, otvorenou a ústretovou voči všetkému, čo je prínosné a posúva ich vpred. Všetkých. Od pedagógov cez žiakov až po tetky Betky. Tí postarší ešte pamätajú na časy, keď práve v priestoroch tohto gymnázia (ešte na bývalom „mieste trvalého pobytu“) vznikol a fungoval prvý vnútorný školský televízny okruh. Dnešní gjarkovci si zase nevedia dostatočne vynachváliť moderné učebne moderných i klasických predmetov.
GJAR si teda pripomína šesťdesiatku. Na vysoký a bohatý slovenský dôchodok sa však nechystá. Jednak by všetci pomreli od hladu, jednak – a prečo? Napriek tvrdo odpracovaným 60 rokom je škola ešte stále plná mladého, kypiaceho života. Takže aj 20-te roky druhého milénia prinesú svojich Raymanov a s ním aj ďalšie nové slávne mená rovnako ako tie roky 70-té či 90-té či hociktoré z histórie školy. Viete čo spája napríklad Borisa Farkaša s Katkou Knechtovou, Marcelom Merčiakom, Ivanom Táslerom, slovenským lyžiarskym olympionikom Matejom Falatom alebo svetoznámym vedcom Pavlom Čekanom? Žiadne pechtle-mechtle, ale „iba“ to, že všetci boli študentmi tejto školy! Teda, gjarkovci. Rekord však drží priezvisko Havadej. Na tomto gymku študoval nielen otec Žojco, známa to osobnosť prešovskej hudobnej scény, ale aj jeho dvaja synovia Adam a Matúš. V gitarovej formácii The Shadoogies, vystupujúcej v benefičnom programe ich na javisku doplnil za bicími aj štvrtý Havadej – Jonáš. Divadlo tlieskalo o dušu!
Akože inak, gjarkovci oslávili svoje okrúhle šesťdesiatiny vo svojej rodine, v predvečer tohtoročného Dňa študentov. Už tradične na pôde Veľkej sály Divadla Jonáša Záborského, s už tradične rodinným programom. Ktorému dali názov, aby predchádzajúce dva „kovidové“ roky, plné improvizácií v učení, v skúšaní i maturovaní a spoločnom študentskom živote, neostali zabudnuté: …konečne spolu…
Konečne spolu s ostatnými, konečne spolu so smiechom i hrejivým pocitom vzájomnej spolupatričnosti. Keď už v súvislosti s jubileom spomíname spolupatričnosť, nesmieme zabudnúť aj na mimoriadne vážne veci. Na potrebu pomôcť tým, ktorí majú na dosah iba málo z toho, čo by k slušnému životnému štandardu potrebovali. Rodina gjarkovcov nezabudla ani na túto tradíciu a svoje stretnutie pod „zámienkou“ koncertu vyšperkovala hlasom srdca a svedomia – benefíciou.
„Podajme pomocnú ruku aj my a necíťme rozpaky z toho, že budeme do divadla prichádzať a v ruke držať vrecúško cestovín či iných trvanlivých potravín. Tá ruka bude pomáhať a to je podstatné.“
To je časť textu z pozvánky na výročný benefičný koncert ku krásnemu jubileu výnimočnej školskej rodiny. A tak sa vo foyeri prízemia divadla pred začiatkom stretnutia plnili jedna škatuľa za druhou darovanými trvanlivými potravinami. Od rodiny pre rodiny. Desiatky kíl pomoci!
Spomínaný benefičný koncert však mal aj svoje superhviezdy, superovácie zožalo napríklad profesorské tanečné kvarteto Mgr. – Benč/Čech/Gajdoš/Pališčák. Prekrásne tanečné kreácie predviedli síce aj pani profesorky, ale Mgr. sú Mgr.. To je krása športu v ladnosti pohybu. Tým správnym finálovým záverom bol však stand-upový nástup všetkých účinkujúcich i organizátorov, keď sa zoči-voči stretla celá rodina na javisku i v hľadisku. Historický okamžik vďaky za tento okamžik!
Text a foto: (mor)
