Určite každý z nás už počul o slobodomurároch a slobodomurárskom hnutí. Slobodomurárstvo, známe pre svoje biele zástery a tajomné symboly, je jednou z najstarších bratských organizácií na svete. Aj napriek tomu boli slobodomurári dlho zahalení rúškom tajomstva.
Vonkajšiemu pozorovateľovi sa môžu ich obrady a praktiky zdať kultové, klanové a tajnostkárske – dokonca zlovestné. V skutočnosti je však slobodomurárstvo celosvetovou organizáciou s dlhou a zložitou históriou. Jej členmi boli politici, inžinieri, vedci, spisovatelia, filozofi či vynálezcovia. Mnohí z týchto členov zohrali významnú úlohu vo svetových udalostiach, ako sú revolúcie, vojny a intelektuálne hnutia.
V dejinách slobodomurárskeho hnutia na Slovensku rezonuje aj mesto Prešov. Prvá slobodomurárska lóža na Slovensku s názvom „K cnostnému cestovateľovi“ vznikla v roku 1769 v Prešove a to z iniciatívy varšavskej lóže. Jej členmi boli poľskí emigranti, miestna inteligencia a šľachta. Práve v prípade šľachty sa vyníma kuriózny prípad grófky Heleny Hadik-Barkóczy, rodenej Barkóczy.
Rod Barkóczy patrí medzi známe a významné šľachtické rody. Svoje meno a pôvod odvádzali jeho členovia od obce Bakovci (maď. Barkóc), ktorá leží pri Murskej Sobote na území dnešného severovýchodného Slovinska. Prvým známym z rodu bol Tomáš Barkóczy, ktorého v roku 1547 Fráter Juraj poslal brániť hrad Csanád.
Členovia rodu sa v neskoršom období zapojili aj do bojov počas stavovských povstaní a to ako na strane cisára, tak aj na strane povstalcov. Medzi najznámejších členov rodu patril napríklad ostrihomský arcibiskup a uhorský prímas František Barkóczy. My sa však v tomto článku budeme venovať inej osobnosti z tohto rodu, o ktorej písala vtedajšia dobová tlač takmer v celej Európe.
Helena Barkóczy sa narodila 7. marca 1833 v Košiciach, ako jediné dieťa grófa Jána Barkóczyho a grófky Antónie Festetics. Rodina tak nemala mužského potomka, ktorý mal zdediť celý jej majetok. Z tohto dôvodu jej otec zariadil u panovníka právo prefekcie (lat. praefectio in filium), vďaka ktorému získala Helena z právneho hľadiska postavenie muža a všetok majetok tak mohol prejsť do jej rúk a následne aj do rúk jej detí.
Helena bola veľmi vzdelaná žena, hovorila šiestimi jazykmi vrátane latinčiny, zaujímala sa o vedu a umenie a bola aj ich mecénkou. Stala sa taktiež zakladajúcou členkou Maďarskej historickej spoločnosti. Dňa 31. októbra 1860 si vo Viedni vzala za manžela grófa Vojtecha (Bélu) Hadika.
Veľkú časť poznania nadobudla Helena aj vďaka bohatej rodinnej knižnici. Pri jej štúdiu natrafila na viacero publikácií o slobodomurároch a slobodomurárskych lóžach aj v Uhorsku. Tieto tituly pravdepodobne patrili ešte jej starému otcovi Františkovi, cisársko-kráľovskému komorníkovi a jej ujovi Jánovi (1776 – 1801), ktorí boli tiež slobodomurári.
Táto skutočnosť ju nadchla až natoľko, že sa sama začala cielene zaujímať o slobodomurárstvo a napokon sa začala usilovať aj o vstup do slobodomurárskej lóže, čo bolo v tej dobe pre ženy nemožné. S takou požiadavkou sa obrátila a naliehala priamo na Eugena Tabódyho, notára Užskej župy, ktorý bol slobodomurárskym majstrom. Grófka naliehala až tak veľmi, že Tabódy sa obrátil na veľmajstra slobodomurárskej lóže Haladás (Pokrok), grófa Teodora Csákyho, aby mu poskytol lepšie argumenty pre negatívnu odpoveď.
V tejto veci bola grófka neoblomná. Nielen že poznala slobodomurárske tajomstvá a vystupovala právne ako muž, disponovala tiež veľkými finančnými zdrojmi a spoliehala sa na vplyv a moc svojich známych, a to predovšetkým Františka Pulszkého. Ten bol od roku 1870 prvým veľmajstrom Veľkej lóže sv. Jána. Helena argumentovala aj prípadom írskej šľachtičnej Elizabeth Aldworthovej, ktorá bola vôbec prvou ženou, ktorá vstúpila medzi slobodomurárov. I napriek odmietnutiu adresovala začiatkom roka 1875 list so žiadosťou o vstup do lóže Veľký Orient, na čo jej prišlo zamietavé stanovisko s odôvodnením, že nie je možné prijať medzi slobodomurárov ženu.
Následne odišla na dlhý výlet do Grécka, na ktorom ju osobne sprevádzal sám Pulszky. Po návrate do vlasti darovala 500 zlatých Fröbelovej spoločnosti v Košiciach. Tento dar bol cielený, jednalo sa totiž o slobodomurársku spoločnosť. Dňa 11. novembra 1875 v užhorodskej slobodomurárskej pracovni košickej lóže Rovnosť prijali grófku Helenu Barkóczy do bratstva. Organizátorom tohto aktu bol majster Gejza Mocsáry, veľmajster Pulszky vystupoval ako hosť a za prijatie grófky hlasovalo všetkých 10 prítomných bratov.
Hneď ako sa o tom dozvedeli ďalší členovia a hlavne veľmajstri na generálnom stretnutí lóže Veľký Orient 24. novembra 1975, nariadil veľmajster Juraj Joannovics preskúmať tento prípad. Za hlavného vyšetrovateľa bol menovaný Imrich Ivánka. Záver vyšetrovania označil za hlavného vinníka Františka Pulszkého. Jeho komplicom bol Gejza Mocsáry, ktorý zámerne naviedol ďalších bratov, aby hlasovali za prijatie grófky za člena. Zároveň vydal grófke aj falošný členský diplom.
Potrestaní mali byť všetci vrátane hlasujúcich. Vyšetrovanie bolo ukončené 14. decembra 1875. Koncom februára 1876 informovala o prípade a jeho záveroch lóža Veľký Orient Lóžu sv. Jána, ktorej veľmajstrom bol práve Pulszky. Rozsudok v tejto veci padol až 5. marca 1875 a jeho výsledkom bolo anulovanie prijatia Heleny Hadik-Barkóczy do lóže. Zároveň jej zakázali vstup do lóže a požadovali vrátenie diplomu do desiatich dní. Grófka diplom odmietla vrátiť. Prípad sa stal veľkou senzáciou aj vďaka dobovej tlači, ktorej Helena poskytla svoje výpovede.
Pre ostatných zúčastnených mal tento prípad taktiež následky. Mocsáry bol navždy vylúčený z rádov slobodomurárov. Všetkým desiatim bratom, ktorí hlasovali za grófkine prijatie, bolo pozastavené členstvo, neskoršie však ôsmi z nich dostali amnestiu. I napriek tomu, že Pulszky bol členom inej veľkej lóže, reakciou na tento prípad bolo jeho suspendovanie z pozície veľmajstra a jeho miesto ostalo neobsadené na viac ako rok.
Tento prípad tiež urýchlil spojenie dvoch veľkých lóží Veľký Orient a Lóže Sv. Jána, ktoré sa zrealizovalo v roku 1886. Ich zlúčením vnikla Symbolická veľká lóža Uhorská, ktorej prvým veľmajstrom sa stal práve František Pulszky. Ten o dva roky nato rezignoval a v roku 1894 vystúpil zo slobodomurárskeho rádu úplne. Čo sa týka žien a slobodomurárstva, Helena nebola prvou ani poslednou, ktorá sa usilovala o vstup k slobodomurárom. Koncom 19. storočia je však možné bádať zvýšený záujem žien o slobodomurárstvo, ktorý vyústil v roku 1908 do zriadenia prvej ženskej lóže.
Helena Hadik-Barkóczy zomrela 24. januára 1887 v Košiciach a je pochovaná spolu s rodičmi na miestnom cintoríne pod hradom Čicva (obec Sedliská, miestna časť Podčičva), ktorý bol jej rodovým majetkom. Po jej smrti požiadal o možnosť niesť meno Barkóczy aj jej syn Andrej (1862 – 1931), ktorému panovník František Jozef I. vyhovel. Ostatné jej deti a ich potomkovia niesli už len meno Hadik.
Mgr. Jakub Šnajder
Krajské múzeum v Prešove
Foto: KMP
