František Patočka: Kráčajúca maska
František Patočka sa narodil 20. júna 1927 v Sečovciach. Patrí k prvej vlne sochárov odchovaných novovytvorenou Vysokou školou výtvarných umení v Bratislave, ktorí pôsobili na východnom Slovensku. Východné Slovensko po dlhé roky nemalo hlbšie sochárske zázemie. Ojedinele sa tu objavovali sochári ako napríklad Fraňo Gibala, avšak po oslobodení sa východné Slovensko stalo dejiskom prudkých zmien. A práve František Patočka je jednou z osobností, ktoré zohrali významnú úlohu vo východoslovenskom sochárstve týchto čias. „Patočka je totiž významným sochárom-monumentalistom, ktorého rad monumentálnych realizácií patrí k najlepším svojho druhu u nás…“ (Hrebíčková, 1995). Venoval sa komornej a monumentálnej sochárskej tvorbe, kde nachádzame prvky realizmu, purizmu a dekorativizmu v podobe zobrazenia širokých sukní inšpirovaných východoslovenskými krojmi. Od polovice 60-tych rokov sa v jeho tvorbe objavuje aj abstrakcia. Pracoval najmä s bronzom a kameňom. Zomrel 27. septembra 2002 v Prešove.
Masky
Prečo majú ľudia potrebu maskovať sa? Skrývať svoju tvár pred okolitým svetom? A na čo vlastne slúžila maska? Maska ako predmet, ktorý sa nosí pred tvárou a zakrýva totožnosť osoby sa na svete vyskytuje už od dávnych čias a jej vzhľad a symbolika sa v priebehu storočí menila. Možno aj preto František Patočka dal názov svojej skulptúre Kráčajúca maska. Možno tým chcel poukázať na významovú nejednotnosť symboliky masky a jej transformáciu v priebehu dejín. Alebo nám tým chcel Patočka povedať, že každý jeden z nás sa po svete prechádza pod rúškom masky a snaží sa skryť svoju identitu pred ostatnými? Kráčame za svojim cieľom, no v priebehu našej cesty sa meníme. Či už je to k horšiemu alebo lepšiemu sa asi nedozvieme. Patočka hnetie hmotu, z ktorej sa vynára ľudská tvár, avšak nevieme ju presne identifikovať. Ide o ženu alebo muža? Odpoveď ostáva na divákovi.
Magická sila
Masky boli navrhované v nespočetných variáciách a na ich zhotovenia sa využívali rôzne materiály (drevo, kov, koža, papier, látky a pod.). Tvorcami masiek boli najčastejšie remeselníci a sochári, ktorí chápali masku ako významnú súčasť ceremónie. Umelec tak patrične zaobchádzal s materiálom, ktorý už počas procesu tvorby nadobúdal duchovnú silu. Po dodržaní predpísaných postupov sa maska stala objektom s veľkou nadprirodzenou alebo duchovnou silou a dokonca v niektorých kultúrach sa predpokladalo, že umelec absorbuje časť magickej sily masky. Nositeľ a výrobca sú tak v priamom spojení s duchovnou silou a preto sú vystavení podobnému nebezpečenstvu, že budú maskou ovplyvnení.
Mnoho masiek sa primárne spája s obradmi, ktoré majú náboženský význam. Sú zároveň súčasťou pohrebných zvykov, rituálov plodnosti, slúžia na liečbu chorých, ale využívajú sa aj pri slávnostných príležitostiach alebo pri spodobňovaní postáv v divadelných predstaveniach. Masky sa používajú aj ako ochrana pri boji alebo pri iných činnostiach ohrozujúcich zdravie (viď súčasná situácia).
So vzostupom kresťanstva došlo k zmene v chápaní termínu „masky“. Termín maska sa začal používať ako synonymum k čarodejniciam a bol chápaný ako zakrývanie identity v prospech zlých síl. V stredoveku síce verili v zázraky, no jediný prípustný zázrak bola premena eucharistie. A tak sa samotné maskovanie chápalo ako odraz diabla. Diabol sa skrýval pod maskou ako „veľký klamár“. (Subhash Kak, 2004)
Alžbeta Malíková
Foto: Gabriela Kutajová
Dielo: 1969, patinovaná sadra, výška 27 cm, neznačené, P 256, ŠG v Prešove
