Pavel Andrus, najstarší zo žijúcich bývalých prešovských hokejistov a trénerov, oslavuje dnes osemdesiatiny. Dvom najpopulárnejším kolektívnym športom sa venoval so zanietením jemu vlastným. Zamiloval si nie len ľad, no aj zelený trávnik.
Futbal hral za Tatran Prešov aj za Hlohovec, v zeleno-bielom drese bol dorasteneckým majstrom Slovenska a zahral si vo finále o majstra Československa proti Dukle Praha. Čo je obdivuhodné, koženú loptu naháňa doteraz. S bývalými zverencami, Vodilom, E. Výrostkom, Rokošným, a niektorými ďalšími, si dvakrát za týždeň doprajú tréningovo-rekreačný zápas.
Toľko k spojeniu dnešného oslávenca s futbalom. Oveľa bohatšia bola jeho kariéra medzi mantinelmi. Ako 19-ročný nastúpil prvýkrát za A mužstvo Prešova, v tom čase boli stálicami Ladislav Pavlovič, Ťažár, Petroš… „Pôsobili sme v slovensko-moravskej lige, okrem nás napríklad aj vtedajší Gottwaldov, ZKL Brno, Opava atď, zo slovenských tímov Žilina, Poprad, Slovan Bratislava B, v bránke ktorého chytal legendárny Vlado Dzurilla.“
Pavel Andrus, napriek pokročilému veku, vyniká vitalitou, veselou povahou, dokáže oživiť spomienky, ktoré by už niektorí jeho rovesníci ťažko lovili v pamäti. Dokáže rozprávať aj o zážitkoch, napríklad, „keď bola slávna hokejová Sparta Praha na východe Slovenska na sústredení. Mal som tú možnosť odohrať priateľský zápas, ktorý mal aj iný nádych, než športový. V dresoch súpera nastúpili niektorí zaujímaví hráči, ako napríklad Stanislav Konopásek či Václav Roziňák. V tom čase už mali za sebou niekoľkoročný pobyt vo väzení, po tom, čo v roku 1950 komunisti neprávom odsúdili vo vykonštruovaných politických procesoch dvanástich reprezentačných hokejistov.“
Oslávenec ukončil kariéru s pukom pomerne skoro, už v 31 rokoch. A dal sa na trénersku dráhu. Jeho rukami prešli stovky hráčov, od žiačikov po mužov. Narýchlo vymenúva tých najslávnejších: Libu, Vodilu, Staša, Jarčenka a mohol by ďalších a ďalších. Rád sa pochváli aj tým, že jedným z jeho zverencov bol aj významná lekárska kapacita primár Kardiocentra FNsP J. A. Reimana v Prešove Ján Kmec. Naj… zážitok zo striedačky sa však nespája s mužským hokejom? „Ten som zdieľal spolu s prešovskými hokejistkami, ktoré som kaučoval v období pred zimnými olympijskými hrami vo Vancouveri 2010. Niekoľko dní pred začiatkom turnaja boli účastné na medzinárodnom turnaji v Prahe, na ktorom hrali proti súperkám z Kanady, Spojených štátov amerických, Ruska, Českej republiky. Ten úžasný pocit,a ko tie zápasy prežívali, som zdieľal spolu s nimi, akoby som bol tiež na ľade a nie za mantinelom. “ Prešovský hokejový nestor mal v tom čase 71 rokov, „no to je ešte nič oproti číslu 75 – keď som pôsobil v takom veku ako kormidelník A mužstva Humenného,“ pochválil sa.
Nie je tomu tak dávno, keď šarišskú metropolu počas mnohých rokov príkladne reprezentovali na turnajoch doma i za hranicami Old boys Prešov, mužstvo zložené z bývalých aktívnych hokejistov. Aj keď súčasná situácia ich aktivitám nepraje, „gro mančaftu je stále tu, doplnili ho niektorí o čosi mladší hráči,“ hovorí najstarší z tímu hokejových „vyslúžilcov“.
Šport a zvlášť hokej dal Pavlovi Andrusovi veľa, aj niečo zobral – ako to už v prípade ľudí z tohto prostredia býva. „Čo sa však týka mňa, nikdy som nepôsobil pri hokeji, ako sa hovorí, na plný úväzok. Svoje zamestnanie a zároveň koníček, ktorým je stolárstvo, som popri tom vždy stíhal a tak je to až doteraz. Vlastním firmu, som teda stále činný dôchodca a kým sa na to fyzicky budem cítiť, dovtedy to potrvá,“ dodal na záver čerstvý osemdesiatnik.
Pavlovi Andrusovi zaželajme do ďalších rokov veľa zdravia a úspechov v športovom i rodinnom živote.
Ján MIROĽA
