Prerušil hokejový dôchodok a je opäť v plnom nasadení
Dnes vstupuje do klubu sedemdesiatnikov. Bol hokejovým brankárom, neskôr trénerom. Pre najrýchlejší kolektívny šport v Prešove i na Slovensku toho urobil veľa. Zaslúžený odpočinok na dôchodku mu teda prináleží plným právom. A určitý čas to aj tak vyzeralo, že trénerský zápisník už natrvalo odložil do šuplíka… Keď tu odrazu prišla ponuka, ktorá sa neodmieta. Mnohí už tušia, o koho ide, alebo, ľudovo povedané, kto by ho nepoznal…
Rudolfovi Jurčenkovi právom patrí honor prešovská hokejová legenda. Má za sebou zaujímavý a bohatý životopis aktívneho športovca, neskôr trénera. Niekde medzi desiatkami či možno až stovkami riadkov je určite zmienka aj o jeho manželke Majke, ktorá skoro nikdy nechýbala na zápasoch v hľadisku prešovského zimného štadióna, bola pre neho vždy veľkou oporou v jeho úsilí podávať čo najlepšie výkony. Ako sa raz R. Jurčenko vyjadril, bez jej podpory by sa mu medzi hokejovými žrďami určite nedarilo. Rozprávať sa s dnešným oslávencom je pre každého fanúšika zážitkom a to isté platí aj o mužoch či ženách od pera a mikrofónu.
Koľko rokov je tomu čo ste si po prvýkrát obliekli výstroj, prípadne sa postavili bez nej do bránky, no už s vedomím, že v nej ostanete natrvalo?
Necelých šesťdesiat rokov uplynulo od chvíle, keď som si prvýkrát obliekol brankársku výstroj, keď sa to dá takto nazvať, keďže lapačku, vyrážačku a betóny som si vyrobil podomácky z kartónu. Také boli úplné začiatky. Ozajstnú výstroj som mal na sebe až o rok, dva neskôr, požičal mi ju spoluhráč Peter Vaško. Hrávali sme v areáli stavebnej priemyslovky na Plzenskej ulici, no nie s rovesníkmi. Prvé brankárske ostrohy som získaval v zápasoch so staršími chlapcami, čo mi dodávalo sebavedomie a utvrdzovalo v predstavách nemeniť tento špecifický post za iný. Rád sa v spomienkach vraciam do tých časov.
V prešovskej bránke ste žiarili v časoch, keď bývalé ZPA hrali vo vtedajšej 1. SNHL skôr druhé husle. Vy ste však mali fanúšikov často na svojej strane, známe bolo ich skandovanie v znení: Nevadí, nevadí, Jurčenko to napraví… Aj na tieto časy vám určite ostali spomienky.
V roku 1967 uviedli v Prešove do prevádzky zimný štadión, hneď som sa prihlásil do tvoriaceho sa juniorského tímu. Keď prišiel ten správny čas, „prestúpil“ som k mužom. Až na dve výnimky (1976 v LVP Poprad a v roku 1985 na hosťovaní v majstrovských Košiciach – pozn. aut) som obliekal dres svojho materského klubu a to až ukončenia aktívnej činnosti v roku 1990. Ponuky boli, z Čiech i Slovenska, no mňa to stále ťahalo domov. Na skandovanie, o ktorej bola zmienka, si samozrejme spomínam, vždy potešila. No v športe, ako aj v živote, sa nie vždy darí, registroval som aj piskot či kritické pokriky. Vtedy som sa musel otriasť a sústrediť sa predovšetkým na dianie na ľade.
Z ľadu nie je ďaleko na striedačku. Po skončení aktívnej činnosti ste sa na ňu postavili a ste tam, s výnimkou krátkej prestávky, dodnes
Dal som sa na trénerskú dráhu so špecializáciou na brankárov. Začínal som v Prešove, v roku 2003 ma oslovilo vedenie bratislavského Slovana Bratislava. Také ponuky sa neodmietajú a myslím, že to bolo správne rozhodnutie. V hlavnom meste som pôsobil dlhých 15 rokov, tešil sa zo zisku štyroch seniorských titulov, troch juniorských a dorasteneckých. Za ten čas sa tam vystriedalo množstvo kvalitných gólmanov – Pavol Rybár, Sasu Hovi, Branislav Konrád, Jarosav Janus, Patrik Rybár, Denis Godla, Samuel Baroš a ďalší. Okrem toho sa mi postupne od 1993 otvárali dvere do všetkých mládežníckych reprezentácií. Od 16-ročných až po dvadsiatku. V roku 2009 ma zlákal Ján Filc do „áčka“ a skúsil som to aj s dospelými. Suma sumarum, zúčastnil som sa desiatich svetových šampionátov v mnohých krajinách. S osemnástkou a dvadsiatkou sme boli bronzoví, čo predstavuje moju medailovú bilanciu na medzinárodnom fóre.
S Jánom Filcom sme navyše 25 rokov organizovali letnú Školu hokejového brankára, zúčastnilo sa jej zhruba 2300 mládežníkov zo Slovenska a zahraničia, medzi nimi aj takí, čo sa neskôr dokázali zviditeľniť aj na svetovej scéne.
S hokejom ste precestovali veľa. Dá sa povedať, ste sa vybrali na všetky svetové strany. Čo by ste si želali, čo ste videl v iných kluboch ako samozrejmosť ich fungovania, aby to tak bolo aj v Prešove?
Odkedy sa v našom meste po prvýkrát spomenula extraliga, odvtedy som sa snažil situáciu sledovať, zbierať informácie. Keď som sa dozvedel, že je to tutovka a s ňou aj príchod Ernesta Borkoša, potešilo ma, že budeme mať kvalitného trénera. Onedlho ma aj on sám príjemne prekvapil svojou ponukou na spoluprácu. Vlastne, ak mám byť presný, na jej pokračovanie, keďže sme spoločne pôsobili pri výbere SR 20. A moje želanie? Ak dovolíte, vyjadrím sa iba k tomu, k čomu mám kompetencie. Chcel by som, aby Prešov predvádzal kvalitný hokej na profesionálnej úrovni, získať si srdcia divákov. Dá sa to, no sú na to potrební, samozrejme okrem peňazí, tiež zanietení ľudia, rovnako pomoc mesta a poslancov. Verím, že sa nám to spoločnými silami podarí.
Na záver… Rudolf Jurčenko ostáva dôchodcom, no už iba civilných. Hokejová penzia je prerušená, znova ste v plnom nasadení. Aký je to pocit?
Má za sebou pomerne dlhú aktívnu činnosť. Podotýkam, aj krásnu. Potom sa mojím povolaním a zároveň koníčkom stalo trénerstvo. Pokiaľ mi zdravie dovolí, chcem sa mu opäť venovať s plným nasadením, lebo, ako sa hovorí, vek je len číslo a v mojom prípade to naozaj platí.
Rudovi Jurčenkovi želáme do ďalších rokov veľa zdravia, pohody a športových úspechov.
Ján MIROĽA
