Život a dielo Zuzany Osančukovej verejnosti pripomenie výstava Cesta k cieľu, ktorú otvorí SNM Múzeum rusínskej kultúry v Prešove 23. septembra 2021. Do umeleckého neba odišla vlani, ale vďaka tomu, že jej manžel Emil Osavčuk venoval jej diela do zbierkového fondu múzea, môže sa táto výstava uskutočniť.
„Cesta k cieľu bola od detstva veľmi kľukatá, plná prekážok a nemilých zastavení, stávala sa dlhou. Musela som vynaložiť veľa úsilia na skrátenie vzdialenosti od vytýčeného cieľa“, takto vyznala svoju životnú púť docentka katedry výtvarnej výchovy na Pedagogickej fakulte v Prešove a umelkyňa Zuzana Osavčuková vo svojej monografii.
Obdobie, v ktorom sa narodila (1934), samo osebe nebolo ľahké. Čas 2. svetovej vojny a ťažké povojnové obdobie nezanechalo pekné spomienky. „Raz v noci som počula nejakú vravu. Bežala som von za našimi do prednej záhradky…za hrozno. Po ceste, smerom od Lekároviec bežali dva tlsté kone s jazdcami. Všetci sme tam stáli v rade mlčky… Písal sa rok 1939,“ takto si spomína na toto obdobie.
Aj po ukončení Štátnej ľudovej školy v rodných Pinkovciach a prijatí na Štátne ruské gymnázium v Humennom, mala čo doháňať. „V lete v roku 1946 sa všetka mládež z Pinkoviec schádzala pri rieke. Kúpali sa a rozprávali o všeličom. Ja som sa pripravovala do školy… Asi po troch mesiacoch som sa pokúsila rozprávať po rusky. Učila som sa dopredu.“
Celá monografia tejto húževnatej a pracovitej teoretičky estetickej výchovy a výtvarníčky je popretkávaná podobnými spomienkami, plnými úskalia, ale i napredovania. Autorka v rokoch 1953 – 1955 vyštudovala Vyššiu pedagogickú školu v Prešove v odbore výtvarná výchova a ruský jazyk a nasledujúce tri roky pracovala v redakcii Družno vpered ako technická redaktorka. Od roku 1956 začala externe študovať výtvarnú výchovu na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave u E. Lehotského a R. Horáka a súčasne pôsobila v prešovskej pobočke Slovenského pedagogického nakladateľstva v Bratislave. Bolo to hektické obdobie, kde tvrdo na sebe pracovala pod prísnym dozorom svojho brata, akademického maliara Štefana Hapáka.
„Dlho do noci sme pracovali za jedným stolom s dvomi rysovacími doskami, na ktorých boli pripevnené dve lampy. Brat Štefan bol pre mňa osobným príkladom od detských čias i prvým učiteľom na fakulte,“ spomína na svoje začiatky. Skutočne vo svojom bratovi videla veľký vzor. Bol pre ňu celoživotnou osobnosťou.
Vydala sa a stala sa matkou dcéry Emílie a syna Stanislava. Ako čerstvá absolventka začala vyučovať na Strednej pedagogickej škole KG v Prešove, kde spracovala a vydala skriptá Výtvarná výchova pre 1. a 2. ročník učiteľského a vychovávateľského smeru. Od roku 1973 pôsobila na Pedagogickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Nastúpila ako odborná asistentka katedry výtvarnej výchovy. Zdá sa, že to bola polovica jej vytýčeného cieľa.
Počas nasledujúcich ôsmich rokov získala akademický titul PhDr., úspešne obhájila dizertačnú prácu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a bola vymenovaná za docentku Katedry výtvarnej výchovy pre odbor Teória vyučovania výtvarnej výchovy.
„Štúdium literatúry, rozsiahly výskum … a jeho spracovanie vyžadovalo veľa času. Moje štúdium vedeckej ašpirantúry bolo externé. Bola to príprava k profesionálnemu povolaniu pedagóga – teoretika. Inej cesty nebolo,“ vysvetlila v monografii.
Zuzana Osavčuková vyučovala výtvarnú výchovu nepretržite tridsaťjeden rokov a vychovala celú plejádu učiteľov výtvarnej výchovy, maliarov a milovníkov vizuálneho umenia. Pracovitosť a cieľavedomosť boli jej charakterové vlastnosti. Ku Dňu učiteľov v roku 1985 jej bol ministerstvom školstva udelený čestný titul Vzorná učiteľka. Počas celého tohto obdobia vzdelávacích, vyučovacích a rodinných povinností si Zuzana Osavčuková vždy našla čas na vlastnú tvorbu. „Do prírody som chodila s poľným stojanom a doma som pracovala v provizórnom ateliéri. Ochotne som odovzdávala svoje vedomosti študentom“ spomínala Zuzana Osavčuková.
No najúspešnejšie výstavne aktivity a umelecká profesionalita v tvorbe autorky sa odzrkadlili koncom 80. a začiatkom 90.rokov. Dôkazom bola jej prvá samostatná výstava na profesionálnej pôde Galérie výtvarného umenia v Prešove ( Šarišská galéria) v roku 1984, kde sa predstavila svojimi krajinami, zátišiami a portrétmi. „Na vernisáž prišlo veľa percipientov výtvarného umenia. Málokto videl predtým moju tvorbu. V priebehu trvania výstavy bolo zaznamenaných vyše tritisíc návštevníkov. Toľko, koľko sa zmestí na prešovský futbalový štadión, poznamenal významný športovec a pedagóg M. Belej,“ povedala o svojej prvej samostatnej výstave.
Táto výstava odštartovala sériu ďalších v Sobranciach (1985), Humennom a Trebišove (1986), Levoči a Medzilaborciach (1987), Uherskom Brode (1989). Jej diela boli odprezentované na trinástich samostatných výstavách a tridsiatich troch kolektívnych výstavách doma i v zahraničí. Autorka sa o dva roky neskôr stala členkou Slovenskej výtvarnej únie v Bratislave. Často sa zúčastňovala výtvarných plenérov.
V rokoch 2013 a 2014 bola autorkou a zostavovateľkou dvoch monografií: Štefan Hapák a Zuzana Osančuková. S jej dielami sa môžeme stretnúť v múzeách a súkromných zbierkach doma i v zahraničí.
Zuzana Osavčukova sa vo svojej tvorbe tematicky zameriavala na východoslovenskú krajinu, architektúru, portrét a zátišie, pri ktorom najčastejšie rezonujú kvety. Krajinu zvečňovala výlučne v plenéri. „Počasie bolo nepríjemné. Fúkal vietor, mrholilo, kedy chcelo. Postavila som si stojan za chalupu a rýchlo som kreslila rudkou. Kresbu som kolorovala akvarelom.,“ približuje čas, kedy si skicovala námety.
Autorka maľovala svoje diela najčastejšie technikou olejomaľby, suchého pastelu a kolorovanej kresby. Jej tvorba nerieši veľké filozofické témy, angažované témy doby v ktorej žila, ale hľadá klasické princípy krásy a harmónie.
Cez zobrazené výjavy diel, ich kompozície, farebné harmónie, cez autorkin rukopis vnímame nielen ich didaktický charakter, ale aj zámer vtlačiť do každého diela energiu pohody, relaxu a uvoľnenia.
Niet divu, že maliarka počas celého svojho profesného obdobia mala za cieľ predovšetkým vychovať učiteľov výtvarnej výchovy a znalcov vizuálneho umenia a až sekundárne pootvoriť priezo k neľahkej ceste možno budúcim umelcom. Toto jej poslanie sa odzrkadlilo aj v jej tvorbe.
Zuzana Osavčuková nás opustila pred rokom, ale jej dielo naďalej zušľachťuje vizuálnu kultúru a rozdáva krásu zobrazenej reality.
Daniela Kapráľová
