(ako) – Po dlhom a statočnom boji dnes, 10. marca, vo veku 77 rokov odišiel do hereckého neba Jožo Stražan. Jeho život bol pevne spätý s Divadlom Jonáša Záborského. Prežil v ňom celú svoju hereckú dráhu a stal sa jeho neodmysliteľnou súčasťou.
„Je to pre nás nesmierna a bolestivá strata. Jožo, budeš nám chýbať. Úprimnú sústrasť jeho najbližším a česť jeho pamiatke,“ uviedol kolektív DJZ na sociálnej sieti.
Prešovská verejnosť jeho odchod vníma ako veľkú stratu. Bol totiž nielen vynikajúcim hercom, ale aj človekom, ktorý sa zaujímal o veci verejné, miloval mesto Prešov a spolu s manželkou Kvetou bol jeho súčasťou. Nechýbali na žiadnom podujatí, zaujímali sa o to, čo sa v meste deje a neraz sa aj zapojili do rozhovorov s ľuďmi z ulice.
Keď Joža Stražana začalo trápiť onkologické ochorenie a rozhodol sa spolu s manželkou odísť na odpočinok, mal za sebou skvelú hereckú kariéru. Na divadelných doskách účinkoval vo viac ako 150 tituloch a stvárnil viac ako 50 hlavných úloh.
Účinkoval aj v košických televíznych inscenáciách a rozhlasových humoristických reláciách. Ako najznámejšiu možno označiť jeho postavu v zábavnom programe Superšopa, ktorý vysielal Slovenský rozhlas štúdio Košice.
Jednu z postáv si zahral aj v oscarovom filme Obchod na korze (1965). V komédii Sebechlebskí hudci (1975) si zahral aj so svojou manželkou Kvetou Stražanovou. Diváci si ho pamätajú aj z mnohých televíznych filmov a seriálov.
Prezentoval sa aj ako režisér. V roku 1993 režijne naštudoval inscenáciu Ťulpas a v roku 1999 muzikál Lysistrata. Je autorom rozhlasového pásma Drevené slzy (1997) o troch generáciách kočujúcich bábkohercov Stražanovcov.
Spoločne sa manželská herecká dvojica objavila aj v roku 2016 v televíznom seriáli ZOO.
Životopis
Jozef Stražan sa narodil 11. 5. 1943 v Bratislave.
Je synom Jozefa Stražana st. (známeho slovenského bábkoherca, ktorý uvádzal revuálne programy pre dospelých na celom Slovensku).
Jožo Stražan nastúpil ako člen činohry DJZ v Prešove v r. 1960.
Herecké skúsenosti na profesionálnom javisku získal v epizódnych a menších postavách. V 2. pol. 60. rokov sa Stražanovo herectvo rozvíjalo v čoraz náročnejších úlohách, ktoré preverili jeho samorastlý talent. Do osobitnejších a mnohotvárnych polôh vyzrelo v 70. a 80. rokoch, keď vytváral veľké dramatické postavy a vyspel na jedného z protagonistov prešovskej činohry. Spočiatku stvárňoval najmä postavy mladých mužov v hrách z najrozličnejších dramaturgických okruhov: Peter Lippi (Husári, 1965), Sebastián (Večer trojkráľový, 1966), Honzík (Všetko naopak, 1966), Jack Hunter (Vytetovaná ruža, 1967), Cléanie (Lakomec, 1967), Pavel Agejev (Svadba pre Európu, 1967) Ariel (Shakespearova Búrka, 1968), Erno Klapáček (Svadba sobášnej podvodníčky, 1968), Paľko (Pani richtárka, 1968), Sťopa (Chirurg Platon Krečet, 1970), Lorenzo (Benátsky kupec, 1970), Kliander (Oklamaný manžel, 1971), Florizel (Sicílsky príbeh, 1971), Pavel Jesenský (Sólo pre bicie, 1972), Emil Holúbok (Veža nádeje, 1972), Hral ich s chlapčenským pôvabom, prirodzeným šarmom, ale aj s vnútornou zaangažovanosťou a úprimnosťou, s citom pre javiskovú plastickosť výrazu, s intuitívnym odhadom primeraných proporcií i dramatickej gradácie.
Prevažoval v nich komediálny a veseloherný žáner, ku ktorému inklinoval Stražanov spontánny komedianský herecký naturel.
Za reprezentatívnu kreáciu z tejto plejády možno považovať Chlestakova (Revízor, 1968), ktorý potvrdzoval Stražanove danosti i schopnosti a súčasne predznamenával možnosti jeho ďalšieho vývinu. Realizoval sa rozširovaním i prehlbovaním hercových charakterizačných i výrazových prostriedkov a značným rozvrstvením repertoáru.
Vo veľkých dramatických postavách zrelých mužov vo vážnom žánri spájal psychologické motivácie s primeranou emocionálnou sugestivitou, pričom zúročil aj svoj javiskovo výrazný a sympatický herecký typ: Mlynár (Lampáš, 1973), Marián Belan (Sonatína pre páva, 1976), Vronskij (Anna Kareninová, 1978), Kleostín (Pohľadnica z Benátok, 1978), Vasilij Trifonovič Potapov (Prémia, 1980), Grigorij Melechov (Tichý Don, 1982), Lichý (Meno pre Michala, 1985), Claudius (Hamlet, 1983), v monodram. postave Laraza (Lazariáda, 1984), Marcus Antonius (Antonius a Kleopatra, 1986).
Kreácie kladných dramatických hrdinov sa v období Štražanovho intenzívneho hereckého vyzrievania ocitli v tvorivej rovnováhe s charakterovo i žánrovo vyhranenejšími, nejednoznačnými postavami, ktoré vyrastali z charakterizačnej mnohotvárnosti a výrazovej elastickosti jeho herectva. Na Chlestakova nadväzovala galéria sukničkárov, fičúrov, hazardérov, svojráznych i vyšinutých ľudí. Stvárňoval ich s bohatým aparátom gestickej, mimickej i pohybovej charakteristiky a nefalšovanej ľudskosti, ktorou vzbudzoval k týmto postavám, aj napriek ich nedostatkom a slabostiam, sympatie: Mišo (Zem, 1974), Ing. Povďačný (Strieborný jaguár, 1975), Nino Schillaci, prezývaný Liola (Sicílska komédia, 1975), Zbyško Dulský (Morálka pani Dulskej, 1976), Tibor (Kolotoč, 1980), Otec (Dvere búchajú, 1984), Jimmy (Perníková bábika, 1986), Viaceré negatívne charaktery modeloval s prímesou groteskných prvkov Nadzbrojník Hunák (Zurabája, 1973), Paľo (Ťapákovci, 1983), Trivalín (Lásky hra osudná, 1985), alebo s akcentom na spoločenské i etické nebezpečenstvo ich zbabelého, ale aj programového pokrytectva, menšieho, ale aj veľkolepého „hochštaplerstva“. – Daunoras (O býkovi Klemensovi, 1981), Muž (Služka pre dvoch, 1982), Kobozy (Najdúch, 1984). Monodramatickú postavu Lazara (Lazariáda, 1984) stvárnil s nadhľadom. K filozofickej rovine predlohy sa približoval vizuálne s divadelnými exponovanými prostriedkami grotesky a klauniády. Mohli sme ho vidieť v ďalších veľmi významných postavách z repertoáru domácej i zahraničnej proveniencie. Kazateľ (Alžbeta Báthoryová, 1994), Lord Burleigh (Mária Stuartová, 1995), Miloš Pohánka v čiernej komédii (Pohreb, 1997) a mnohé ďalšie. V muzikáli Oliver Twist (1997) pod režijným vedením J. Bednárika prezentoval J. Stražan svoje umelecké majstrovstvo v brilantne stvárnej postave Fagina.
V inscenácii Ženský zákon J. G. Tajovského stvárnil postavu Jana Maleckého (r. 2000). V r. 2002 stvárnil veľmi výraznú postava Dr. Mortimora v inscenácii Lekárske tajomstvo. Veľmi excelentne prezentoval postava Joža v inscenácii Muž mojej ženy (2002). Videli sme ho v hlavnej postave mliekara Tovjeho v muzikáli Fidlikant na streche (2002), ďalej ako Profesora v inscenácii A teraz čo, pán profesor? (r. 2004), ako manžela Alžbety Báthoryovej – grófa Nadasdyho v muzikáli M. Kákoša Báthoryčka
Účinkoval v mnohých filmoch, televíznych inscenáciách, v rozhlase a zábavných programoch košickej televízie, snáď najznámejšia je jeho postava Vedúceho v zábavnom programe Superšopa, ktorý vysiela Slovenský rozhlas, štúdio Košice. Prezentoval sa aj ako režisér: v roku 1993 režijne naštudoval inscenáciu G. Feydeaua Ťulpás a v roku 1999 muzikál Lysistrata (Aristofanes, V. Renčín, V. Brabec, H. Čiháková).
V r. 1999 – 2000 vykonával funkciu umeleckého šéfa Činohry DJZ.
Cena za mužský herecký výkon za stvárnenie postavy Muža v inscenácii hry Ivana Bukovčana Slučka pre dvoch alebo domáca šibenica,
Májová divadelná Nitra,1982
Za zásluhy o rozvoj okresu Prešov, január 1984
Čestné uznanie s prémiou Slovenského literárneho fondu za postavu Grigorija Melechova v inscenácii Tichý Don, 8. 12. 1982, MK SR Bratislava
Výročná cena Litfondu v oblasti divadla za stvárnenie postavy Ondreja Brtáňa v hre Mila Urbana Beta, kde si?, 1991.
Zdroj: PSK
