Skip to content
Menu
Menu

Z histórie prešovského vodovodu

Zásobovanie pitnou vodou si obyvatelia Prešova v minulosti zabezpečovali kopanými studňami /okolo 180/, ale i denným dovozom vody z okolitých minerálnych prameňov Borkut a Cemjata. Získavanie úžitkovej vody, ktorú používali remeselnícke dielne, obchody i domácnosti mešťanov na varenie a pranie, riešilo predstavenstvo mesta iným spôsobom.

Prešov už v roku 1577 mal primitívny vodovod, z ktorého sa čerpala úžitková voda do kamenných a drevených nádrží rozmiestnených na námestí a v niektorých uliciach. Do cisterien bola voda privádzaná z rieky Torysa technickým zariadením /tzv. machina hydraulica/,  ktoré bolo umiestnené v jednej z bášt mestského opevnenia /dnes budova Kumšt/. Spotreba mesta zásobená týmto vodovodom bola 180 m3 denne. Tvorili ho dubové rúry, pozdĺžne prevŕtané  s otvorom v priemere 5 – 10 cm, ktoré boli navzájom pospájané  kovovou objímkou. Zachované torzo jednej z  rúr je umiestnené v hasičskej expozície Krajského múzea. Tento spôsob zásobovania vody v Prešove pretrvával až do konca 19. storočia. Bol nedostatočný a stal sa príčinou opakujúcich sa rôznych epidémií a požiarov. Problém zabezpečenia dostatočného množstva pitnej vody pre Prešov bol riešený jednotlivými odborníkmi i inštitúciami od 70.  rokov 19. storočia.

Kladenie potrubia pre skupinový vodovod, rok 1948.

V priebehu rokov sa o všemožné riešenia usilovali naslovovzatí odborníci. Patril k nim Ján Wein, riaditeľ peštianskeho vodovodu /1876/, Ladislav Bielek, správca umelého mlyna vo Veľkom Šariši /1884/, Vojtech Gerster, stavebný podnikateľ /1887/, Ing. Dr. S. Zielinsky, prof. Vysokej školy technickej v Budapešti /1891/, Mr. Mainfroy Jozef, riaditeľ parížskeho „Société ď entreprise…“ /1891/ a ďalší. Zdĺhavému a váhavému riešeniu otázky vodovodu urobilo koniec až Ministerstvo orby v Budapešti výmerom č. 23.967/1903. Na základe tohto nariadenia bol spracovaný projekt, ktorý uvažoval v budúcnosti s 20 000 obyvateľmi Prešova a kapacitou 100 litrov za 24 hodín na osobu, 2000 m3 vody denne. Najvhodnejšou lokalitou na vyvŕtanie pôvodne 26 studní a vybudovanie objektu prečerpávacej stanice sa ukázalo údolie  Sekčova a potoka Šebastovka.

Stavebné práce podľa projektu realizovala budapeštianska firma Antonín Beszey a Eugen Toth v rokoch 1905 – 1907. Na  ploche 20 hektárov bolo vyvŕtaných 26 studní /hĺbka 8 m, priemer 39 cm, vzdialenosť 10 x 10 m/. Studne s betónovou šachtou boli prepojené podzemnými chodbami, ktorými sa mohol pohybovať strojník, správca vodárenského objektu. Čerpacie zariadenia tvorili dva dieselové motory, ktoré s bytom pre obsluhu boli umiestnené v účelovej budove. Náklady na kompletnú výstavbu neprekročili 365 tisíc korún. Súčasťou prvého mestského verejného vodovodu bol rezervoár, betónová nádrž s objemom 500 m3 umiestnená na kopci Kalvária. Slúžil na naplnenie prebytočnej nespotrebovanej vody tlačenej do mesta liatinovým potrubím s priemerom 20 cm.

Budova prečerpávacej stanice, rok 1907.

Prvýkrát tak bolo možné rozmiestniť v meste hydranty, dôležitý bezpečnostný prvok pri požiaroch. Keďže už v roku 1911 sa prejavil  v meste nedostatok vody, bolo vykopaných 10 nových studní a v roku 1930 ďalších 10. Tie už boli z betónových rúr s priemerom 120 cm. Pokračujúci nedostatok vody, ktorému naďalej čelilo  rozširujúce sa mesto, vyriešil až skupinový vodovod dokončený v roku 1949. Spájal Prešov s bohatým horským prameňom /Vyšný Slavkov/ vzdialeným vyše 50 km. V tomto období to bolo najdlhšie vedené vodovodné potrubie v Československu. 

Mgr. Igor Lazorík,
zdroj: Archív Krajského múzea v Prešove