No predsa, kolíska! Túto hádanku môžete nájsť u Adolfa P. Zátureckého a jeho zbierke, Slovenské hádky (hádanky).
Detskú kolísku môžeme charakterizovať ako jednu z najdôležitejších častí nábytku nachádzajúcu sa v interiéri domu. V minulosti si matky brávali svoje deti so sebou aj na pole, a preto detská kolíska predstavovala neoddeliteľnú súčasť dieťaťa v rannom veku. Kolíska ako druh nábytku má nielen úžitkovú, ale aj ozdobnú funkciu. Radí sa medzi funkčný detský odpočinkový nábytok.
Tento druh detského nábytku môžeme typologicky rozdeliť na kolísky závesné, kolísky podstavcové (stojace, stojanové) a podnožné kolísky.
Závesné kolísky, ktoré predstavujú vývojovo najstarší druh, sa upevňovali na stropný trám najčastejšie nad matkinu posteľ alebo v exteriéri o vhodnú vegetáciu. Korpus mal viaceré variácie. Od najjednoduchšej plátennej kolísky zavesenej za pomoci tráčkov, až po pevný korpus z dreva v tvare obdĺžnika či dreveného korýtka. Najrozšírenejšie boli kolísky, ktorých čelné steny tvorili polookrúhle doštičky a bočné steny i dno mali vyplnené lieskovými paličkami zasadenými v čelách. Takéto kolísky vešali na strop za pomoci brezových húžiev.
Trávna plachta tzv. roguška či zajda, ktorá sa primárne využívala pri práci na prenášanie rozličných bremien, bola zhotovená z ľanového a konopného plátna. Svoje sekundárne využitie našla v podobe plachtovej kolísky v exteriéri, kde si matky ukladali svoje dieťa, ktoré nie je schopné sedieť a postaviť sa. Táto plachtová kolíska bola upevnená o vhodnú vegetáciu v blízkosti pracujúcej matky. Plachtová kolíska tak predstavuje jeden z možných variantov poľných kolísok.
Pri podstavcových kolískach, ktoré sa využívali v interiéri aj exteriéri, je charakteristickým znakom rámová konštrukcia stojaca na podnožiach. Podstavcová kolíska s odnímateľným podstavcom, ľudovo povedané poľná kolíska, sa uplatňovala v exteriéri. Konkrétne ide o typ poľnej kolísky, tzv. „kôň“. Táto pozostáva z opracovaného vodorovného dreveného klátika, do ktorého sú navŕtané štyri diery a do tých dier sú šikmo upevnené štyri palicovité nohy. Na vodorovnú žŕdku sa upevnila plachta, do ktorej sa položilo dieťa na spanie. Existuje aj poľná kolíska o troch žŕdkach, tzv. “kolibačky“, kde tieto žŕdky boli na konci prevŕtané a spoločne upevnené koženým remencom. Na jednej strane nohy bol niekde v strede prevŕtaný drevený kolík, na ktorý sa pripevnila plachta.
Novším a najrozšírenejším typom sú podnožné kolísky, ktoré používali matky v interiéri. Ide o drevenú kolísku na kolísadlách postavenú na podlahe, nazývanú aj belčov. Encyklopédia ľudovej kultúry na Slovensku udáva, že najrozšírenejšia bola kolíska rámovej konštrukcie s podnožami, ktorá mala čelo lôžka oddelené od podnoží. Zriedkavejší bol výskyt kolísky, ktorá mala čelá i podnože vyrezané z jednej dosky. Kolísavý pohyb vytvárala matka nohou. O nevyhnutnosti kolísky svedčí aj text tejto piesne:
Taki ten mujfrajirspravodľivi, kupil mi obrazok, aľeživi,
Ach, Bože muj, corobic mam, dze ten obrazokzavešic mam.
Zavešim na scenu, ňeslušiše,položim do ladi, zadušiše.
Položim ho do posceľe, kukaj, mili, jak šešmeje.
Dam ho do knižočki, ňezmesciše, dam ho do koľiski, koľišeše.
Kukaj, mili, jak šešmeje, toten chlapec je od tebe.
Koľišše, mujsinupremiľeni, caliročok tak až do ješeňi, od ješeňišezmeňime, dzivčatko tam položime.
Po prvej svetovej vojne sa kolísky dostávajú do úzadia. Matky v mestách a prímestských častiach začínajú používať modernejší mobiliár, čiže detskú postieľku. Trávnu plachtu vymenili za detské kočiare, ktorými prepravovali dieťa.
Mgr. Zuzana Andrejová, PhD.
Krajské múzeum v Prešove
