Obidvaja sú výrazné osobnosti, obaja „padli“ do osídiel opery. Sú úspešní, svojimi nádhernými hlasmi dobýjajú svet. A ten im otvára svoje brány… Sopranistka Tatiana Hajzušová a barytonista Jiří Rajniš sú si jednoducho súdení. Ladia spolu nielen na javisku, ale aj v súkromí.
Už túto sobotu, 24. februára, sa s nimi vďaka agentúre EPROK stretneme v Dvorane Evanjelického kolégia v Prešove, kde ponúknu „valentínsky“ bonbónik, operný koncert Česko-sLOVEnské operné hlasy.
Rozhovor s Jiřím Rajnišom je veľmi ľudský, s nádychom dobrodružstva, inšpirujúci pre každého…
⦁ Vaša cesta do sveta opery bola, dá sa povedať, už predom určená. Aké to bolo vyrastať v rodine operných spevákov? Neťahalo vás to niekde inde?
- Skôr by som povedal, že vyrastať v rodine dvoch operných spevákov bolo pozitívne a prirodzene nasmerované milovať divadlo, vážnu hudbu a umenie ako celok i v kontexte tej doby. Všetko bolo v tom kumšte veľmi poctivé a stále tradičné. Predovšetkým som úplne prepadol napodobňovaniu operných diel, ktoré otec ako barytón spieval. Vždy som ich hrával babičke v obývačke spolu s nahrávkou na kazete. Preto tiež veľa rolí a opier poznám už od troch alebo štyroch rokov naspamäť a teraz ako profesionál nemusím sa ich veľa učiť odznova (smiech)… Napríklad pri Rigolettovi som si robil kostým z maminých šiat a parochní z jej koncertnej operetnej práce a od babičky som si prosil vatu a bielok, aby som si mohol lepiť fúzy práve tak ako Rigoletto. Všetko som zavŕšil cibuľou z chladničky, aby som akože plakal nad umieraním jeho dcéry Gildy… Niekedy to bolo skutočne veľmi uletené, ale zároveň nádherné. Mal som to šťastie, že sa v deväťdesiatych rokoch robili i v menších divadlách v Česku poctivé, veľmi protradičné, klasické produkcie. Tak ako autor napísal, dielo sa režisérom vytvorilo so všetkým. Bolo to kúzelné, uchvacujúce a vďaka tomu som za poctivé divadlo plné pravého remesla a klasiky doteraz. Postupom času, keď som vyrástal do puberty, samozrejme, chcel som byť aj niekým iným. Na základnej škole som bol normálny, trochu divokejší chlapec, športoval som a tiež ma dosť nadchýnali dopravné lietadlá a letectvo. Istý čas som sa naozaj chcel stať dopravným pilotom, avšak študentovi, školákovi s hemisférou pre umeleckú tvorbu, nebolo toho veľa dané pre predmety ako bola matematika či fyzika. A tie hrajú pri štúdium v letectve dosť zásadnú rolu. Okrem toho ma priťahovala práve divadelná výtvarná tvorba scénografia a kostýmy. Tie, ako som už spomínal, som vytváral, aby som držal krok s veľmi klasickým performovaním pre moju babičku ako vernú diváčku. Divadlo a opera ma však nepustila ani v období puberty. Najskôr som išiel na činoherné herectvo na Pražské konzervatóriu, preto ma ľudia môžu pokojne nazývať skôr vyštudovaným činohercom, ktorý tu a tam vyhral prvé miesto na speváckej súťaži. Spolužiaci s učiteľmi zo speváckeho oddelenia nechápali, že riaditeľ školy musí dať pochvalu práve nejakému činohercovi… J
⦁ Čo vám dalo štúdium v LA, otvorenejší vzťah pedagóg – študent, väčšia umelecká voľnosť či viac príležitostí na sebarealizáciu?
- Do USA som sa rozhodol odísť z dvoch zásadných a zároveň spontánnych dôvodov. Už ako študent herectva som mal vysneného učiteľa spevu a veľký spevácky vzor. Svetového barytonistu Vladimira Chernova, ktorý bol jeden z najlepších ruských interpretov Verdiho s jeho častými kolegami ako bol Domingo, Pavarotti v Metropolitnej opere a ďalších v období deväťdesiatych rokov. Stať sa jeho študentom sa mi splnilo v roku 2012, keď ma prijali na univerzitu UCLA v Los Angeles do jeho ročníka. Druhým momentom bola veľká demotivácia z prostredia českého vzdelávacieho programu na tamojších umeleckých vysokých školách. Pred UCLA som rok študoval na Hudobnej a tanečnej fakulte Akadémie múzických umení a dnes ďakujem hlavne svojej intuícii, že som odišiel. Keby som neodišiel, tak nie som tam, kde som teraz. Vlastne som za tú demotiváciu rád a vďačný. Avšak Amerika bola veľmi náročná, tvrdá, ale bola asi tá najlepšia škola života pre mladého chlapca v rozvoji. Prešiel som koučovacím programom Metropolitnej opery v rámci spolupráce korepetítorov na prípravu repertoáru študentov Julliard, kde ma po dvoch semestroch na UCLA tiež prijali, ale z finančných dôvodov to ďalej nešlo realizovať. Jedinú finančnú podporu na život a náklady na štúdium som mal len a len od rodičov. Nedostal som žiadne granty, schoolarshipy, štipendiá a ani nadácie bohatých podnikateľov umelcov nepodporili. Len školné na dva semestre bolo cca 50 000 dolárov. Tým, čo som všetko zažil, a hlavne negatívneho v podobe ťažkých podmienok bývania v New Yorku a L.A., som dostal to pravé „rozsvietenie“ v hlave, akým smerom ísť ďalej. Rok v USA stačil a ja som sa rozhodol so získanými skúsenosťami ísť naspäť do Európy a stať sa profesionálnym operným spevákom na doskách, čo znamenajú svet. Do svojej vlasti som sa ale nevrátil a zakotvil som v Západnej Európe. Mekkou opernej industrie sú nemecky hovoriace krajiny. Osudným sa mi hneď po návrate zo štúdií v USA stalo práve Nemecko, kde som odštartoval svoju medzinárodnú kariéru.
⦁ Vaša umelecká cesta sa začala v Nemecku, bola to ponuka, ktorá sa neodmieta?ˇ
- Po návrate zo štúdií v USA som mal dvadsaťjeden rokov. Na operného speváka to bolo celkom stále dieťa… Ale ja som sa za ten rok v zámorí skutočne naučil postarať sa sám o seba a vedieť si nejako dobre poskladať materiály a v zásade si zmenežovať dobre „sebaponúkanie“. Znie to zvláštne, ale v tej dobe to ani inak nešlo. Spomínam si ako som bol na Manhattane celkom smutný, že aké náročné to v tom období mám. Raz som si sadol do kaviarne na Times square a hľadal som konkurzy, manažérov a menšie produkcie na sebarealizáciu. V USA sa mi podarilo uspieť v niekoľkých projektoch, ale i tak väčšinou išlo o dobročinnú činnosť alebo produkcie, kde si mladý spevák zaplatí, že vôbec v produkcii účinkuje ako tzv. cover. Ale ja som bol pomerne neúprosný a práve po návrate do Európy som začal oslovovať stovky manažérov, divadiel, dokonca i mimo sóla na pozíciu zbor. Niekoľkokrát som preposlal rovnaký email viacerým, len s iným oslovením a niekedy sa mi to tak zamotalo, že šéf jedného divadla dostal mail s oslovením svojho kolegu z iného divadla. No… Bol to polrok písania emailov a pravidelného skúšania. Jedného dňa sa na mňa ale usmialo šťastie, keď mi napísali z letného operného festivalu v Bamberku. V tej dobe som narazil práve i na rôznych podvodníkov manažérov a nechcelo sa mi už lietať, cestovať na konkurzy a pod. Lenže po dvoch odmietnutiach v Bamberku mi napísali, že stále nemajú Giovanniho do novej produkcii. Neveril som, že by mi hneď niekto dal titulnú postavu. Môj život sa ale zmenil, keď som sa nakoniec z predspievania v Bamberku vracal domov a zavolal mi šéf, že ma chcú práve na titulnú postavu Giovanniho. Za tri týždne som sa na našej farme rolu naučil. Tým sa oficiálne začala moja cesta profesionálneho speváka v zahraničí. Na premiére ma videl intendant Landestheater v Coburgu a po Giovannim v Bamberku som nastúpil do stáleho angažmá práve tam. Stretlo ma životné šťastie a najlepšia profesná škola. Nasledovali štyri roky, mnoho rolí, repertoár bol veľmi široký, noví ľudia, manažéri. Potom nasledovalo angažmá v junges ensemble v svetovom opernom dome Semperoper v Drážďanoch. Tam sa, ľudovo povedané, so mnou ako s umelcom roztrhlo vrece. Vošiel som do povedomia i spätne v Českej republike. Nasledovalo hosťovanie v pražskom Národnom divadle a vlastne na všetkých českých, slovenských operných scénach a koncertných sálach.
⦁ Snom asi každého umelca je La Scala, čo to pre vás znamenalo?
- Jednoducho povedané, zdolanie Olympu. Že sa to stane už teraz a po veľkých krízach covidu, vojen a podobne, som nepočítal. Po predspievaní som sa stal pomerne často obsadzovaným hosťom La Scaly. Držať tento krok je veľmi náročné, ale pre mňa je to predovšetkým veľký záväzok, nezostúpiť z vysokého levelu a zároveň všade robiť prácu, ktorú milujem, čo najlepšie. V La Scale spievam úplne rovnako a naplno, ako spievam koncert v Humpolci, Prahe, Opave alebo Prešove či Košiciach.
⦁ Aké je to stáť na jednej scéne po boku tých najväčších umeleckých mien?
- Paradoxne ma to posilňuje vo výkone. Vždy, keď spievam po boku najlepších umelcov, mám v sebe extra motor a o to lepšie sa mi spieva alebo hrá. Je to proste v dobrom slova zmysle posilňujúce. No a druhá vec je tá, že čím väčšia hviezda a umelec, tým normálnejší a skromnejší je to človek. Pokiaľ tvoríme jedno obsadenie v jednej produkcii, som i ja rovnocenným členom a tým máme každý isté, že patríme spoločne tam, kam patríme. Je to veľmi oslobodzujúci pocit, ktorý dáva hlavne i psychickú silu v tejto brandži a na veľkom leveli obstáť bez nejakých prekážok, nervozity a ďalších problémov. Ja som vedľa veľkých umelcov ako ryba vo vode a cítim ako v pohode to naopak všetko je.
⦁ Kde ste sa spoznali s Tatianou? Máte obidvaja nabitý umelecký kalendár, dá sa to zladiť v súkromí?
- Spoznali sme sa na opernom festivale v Bavorsku, kde som pripravoval tesne pred lockdownom covidu produkciu Madama Butterfly. Mali sme s Tatianou rovnakého manažéra a bola náhoda počuť podobný jazyk práve tam. Hneď sme sa dali do reči, potom nás na pár mesiacov všetkých zavreli kvôli pandémii… No i tak sme si písali. Jedného dňa som za ňou prišiel do Bratislavy a už som sa akoby nevrátil späť… 😊 Čo sa týka kalendára, tak musíme rešpektovať, že žijeme v turbulentnej dobe a to má za následok i nečakané zmeny a plány v našej brandži. My sme obaja „voľnonohári“ a občas človek sedí pri telefóne a čaká, kto zavolá. Pokiaľ je to práca, musíme sa rozdeliť. Zatiaľ sa ale snažíme kombinovať i spoločné spievanie a musím povedať, že asi s deťmi by to bolo náročnejšie. Uvidíme až i to príde do našich spoločných životov… Nikdy však nejde o odlúčenie viac ako na jeden či dva mesiace. Navyše sme zvyknutí cestovať a to nám málinko napomáha aby sme mohli aspoň na chvíľu byť spolu.
⦁ Ako by ste Prešovčanom predstavili Tatianu ako umelkyňu?
- Tak určite ako umelkyňu, ktorá pochádza z tohto kraja. Je rodáčka zo Sabinova. Mladá talentovaná umelkyňa, ktorá má všetky predpoklady dnešných nárokov v opernej brandži. Je krásna s farebným sýtym hlasom. Je veľmi pracovitá a to si na nej cením asi najviac. Veľmi dobre vie, aká je to rehoľa a ako nič neprichádza len tak. Je i veľmi trpezlivá a verím, že ide správnou cestou. Určite si navzájom radíme a konzultujeme čo všetko obnáša život a práca v opernom svete. Aj keď to znie tvrdo, každý ide sám za seba. Z jej strany mám i veľkú podporu a myslím si, že nie každá žena či slečna by mala pochopenie práve pre tento štýl života. Tatiane prajem aby vždy zacielila v jej veku na tie správne ciele. Niekedy to chce čas a ona vie, že bez práce nie sú koláče.
Koncert Česko-sLOVEnské operné hlasy bude v Dvorane Evanjelického kolégia 24. 2. 2024 o 18. h. Predaj vstupeniek: www.predpredaj.sk a hodinu pred začiatkom koncertu na mieste konania. Bližšie informácie: www.eprok.sk
