Rozsiahle požiare, ktoré sa Prešovu nevyhýbali ani v dávnej minulosti, boli podnetom na zavádzanie preventívnych protipožiarnych opatrení v legislatívnej i stavebnej oblasti. Okrem protipožiarnych hasičských poriadkov vydávaných mestskou radou to bolo aj zriaďovanie organizovaných hasičských zborov.
Osobitným hasičským združením, ktoré predchádzalo vzniku hasičského zboru na dobrovoľnom základe v Prešove v roku 1847, bola hasičská jednotka, ktorú tvorili študenti evanjelického kolégia. Bola založená pod názvom PLANUM 6. januára 1818 ako reakcia na skazonosný požiar Prešova v roku 1788, pri ktorom
zhorela budova kolégia i evanjelický kostol a na požiar, ktorý vypukol na Slovenskej ulici 27. marca 1814. Jej iniciátorom bol mladý profesor kolégia, filozof a estét Michal Greguš. Vznikla ako jedna z niekoľkých podobných organizácií na vyšších školách v Uhorsku. Už v roku 1672 bola takáto jednotka zriadená na debrecínskom evanjelickom kolégiu, v roku 1700 na trnavskej jezuitskej univerzite a v roku 1756 na jezuitskej univerzite v Košiciach.
Pred oficiálnym zriadením študentskej hasičskej jednotky na evanjelickom kolégiu v Prešove vedenie školy upozornilo na dodržiavanie dôležitých preventívnych protipožiarnych opatrení a vydalo ďalšie nariadenia. Okrem bezpečného uskladnenia paliva a pravidelného čistenia komínov bol daný príkaz vyrezať dostatočné množstvo otvorov v šindľových strechách, umiestniť k nim rebríky a nádoby naplnené vodou, zabezpečiť dostatok vodných pušiek a zachytávať dažďovú vodu zo striech školy a kostola do pripravených nádob. Keďže činnosť študentov-hasičov bola považovaná za nebezpečnú a mala sa
vykonávať dobrovoľne, mená snaživých a odvážnych študentov boli zaznamenané do protokolu kolégia a zohľadnené pri školskom hodnotení.
Požiarny poriadok prešovského evanjelického kolégia obsahoval 5 bodov, ktoré určovali povinnosti študentov pri hasení požiaru. Študenti bývajúci v internáte (aluministi) boli rozdelení do dvoch skupín – starší a mladší. Starší v počte 40 mali hasiť budovy zachvátené ohňom a mladší chrániť ohrozené objekty. Počas prázdnin vykonávali tieto úlohy študenti, ktorí bývali v meste. Presný organizačný postup hasenia podľa schváleného hasičského predpisu bol so študentmi každoročne precvičovaný. Veliteľom bol najstarší študent (senior), ktorý organizoval likvidáciu požiaru. Všetkým študentom boli určené konkrétne úlohy. Desiati študenti z domova, najlepší z prvých ročníkov, mali vyjsť na strechu so svojimi drevenými vodnými puškami a sekerami a snažiť sa oheň uhasiť. V prípade väčšieho nebezpečenstva alebo nedostatku vody bolo nariadené strechu kolégia strhnúť a zachrániť tak spustošenie ostatných častí budov. Povinnosťou ďalších bolo chrániť osobné veci študentov, znášať potrebné veci k haseniu a pod.
Napriek premyslenému požiarnemu predpisu a existencii vlastného združenia študentov-hasičov budovu evanjelického kolégia v nasledujúcich rokoch niekoľkokrát postihli požiare. 27. februára 1820 zhorela strecha kolégia, keď požiar vznikol od komína, v susedstve ktorého učiteľ Mattias Szennowitz mal uskladnené seno. Prešovská ochotnícka divadelná spoločnosť, ktorej členmi boli výlučne katolíci, 12. marca tohto roku odohrala divadelnú hru Kotzebueho „Die falsche Scham“ /Falošná hanba/ a čistý výťažok vo výške 200 forintov odovzdali do rúk dozorcu kolégia. Vďačné kolégium mená týchto prešovských katolíckych občanov – ochotníkov zvečnilo vo zvláštnej zápisnici. Budovu kolégia zachránili jeho žiaci aj pri veľkom požiari Prešova 23. apríla 1841. Pri poslednom katastrofálnom požiari Prešova
6. mája 1887 profesori a študenti kolégia obetavo pomáhali pri hasení budovy a chránení osobného majetku prírodovedca, profesora Fridricha Hažlinského a riaditeľa Jozefa Hӧrka. Vďaka záchranným prácam sa zabránilo zrúteniu klenby veľkej poschodovej sály, kde bola umiestnená knižnica so 45 000 zväzkami.
Hasičská jednotka študentov pri evanjelickom kolégiu v Prešove bola predchodcom dnešných mládežníckych hasičských družstiev, ktoré si systematickým odborným výcvikom i formou súťaží osvojujú základy náročnej hasičskej práce.
Mgr. Igor Lazorík
Foto: Archív Krajského múzea v Prešove
