Termín gejzír je odvodený z islandského slova geysa, čo znamená prúdiť, a je odvodený od najznámejšieho gejzíru na Islande zvaného Geysir, ktorý sa nachádza v oblasti Haukadalur. Podľa rôznych zdrojov je na svete 700 až 1 000 gejzírov, z ktorých polovica sa nachádza v Yellowstonskom národnom parku v USA. Ďalšie oblasti výskytu týchto atrakcií sú Údolie gejzírov na polostrove Kamčatka v Rusku, El Tatio v centrálnej oblasti Chile, Taupo Volcanic Zone na Novom Zélande. V Európe sú takouto zaujímavosťou gejzíry na Islande.
Gejzír však môžeme obdivovať aj na Slovensku – v Slánskych vrchoch. Je skutočne výnimočnou geologickou atrakciou, a to nie len v slovenskom, ale aj v stredoeurópskom meradle. Nie je to však atrakcia prírodná. Gejzír vznikol umelo, hlbinným vŕtaním.
V malebnom prostredí Slánskych vrchov leží obec Herľany, dnes známa studeným gejzírom a v minulosti aj liečivými kúpeľmi s výskytom minerálnych vôd. Herlianske liečivé pramene sú známe od 17. storočia. V období vlády Jozefa II. (1780 – 1790) boli v okolí minerálnych prameňov postavené kúpeľné budovy so 112 izbami s kapacitou 500 hostí, s 25 kamennými vaňami. Takto sa stali Herlianske kúpele známymi nielen po celom Rakúsko-Uhorsku, ale aj v celej strednej Európe. Liečili sa tu choroby žalúdočné, črevné, cievne, srdcové, ženské, málokrvnosť aj alergie.
Pôvodne dodávali studenú liečivú vodu (slanú, zemitú, uhličitú) štyri pramene nazvané V záhrade, Pred hostincom, Kysuca a Sloboda. Pre veľký záujem návštevníkov však nestačili pokrývať spotrebu vody najmä v lete, období hlavnej sezóny. V snahe získať potrebný objem minerálnej vody vtedajší ministerský predseda, gróf Július Andrássy, poveril v roku 1869 inžiniera Viliama Zsigmondyho vyhĺbením studne, ktorá by vodu zabezpečila. 15. júna 1870 sa začalo vŕtanie tejto studne. Na vodu narazili v hĺbke 111 m a 16. augusta 1872, keď bola dosiahnutá hĺbka 172 m, začala voda striekať do výšky 4 – 5 m.
K prvej väčšej erupcii došlo 4. júla 1873 po dosiahnutí hĺbky vrtu 275 m. Bola taká silná, že prerazila strechu vrtnej veže. Ďalšia erupcia sa datuje na 17. decembra 1873. Odvtedy sa erupcie opakovali čoraz častejšie a v októbri, keď vrt dosiahol hĺbku 330 m, došlo k nezvyčajne silnej erupcii. Voda údajne mocným prúdom striekala do výšky 112 m nepretržite až 10 dní. Ďalšie erupcie sa už opakovali pomerne pravidelne. Vŕtanie bolo ukončené 6. mája 1875 v hĺbke 404 m.
Po skončení vŕtania boli erupcie viac menej pravidelné na začiatku po 8 – 9 hodinách, neskôr po 12 hodinách. Časové rozpätie sa zväčšilo až do súčasných 34 – 36 hodín medzi jednotlivými erupciami, ktoré trvajú približne 30 minút. Voda vystrekuje do výšky 30 m a patrí ku zemitým slaným zásaditým železnato-jódovo-uhličitým, studeným minerálnym vodám.
Herlianske kúpele patrili pred prvou svetovou vojnou spolu s Piešťanami a Trenčianskymi Teplicami medzi kúpele 1. kategórie. S obľubou ich vyhľadávala šľachta a mešťania Rakúsko-Uhorskej monarchie. Návštevníkov kúpeľov a pacientov odvážal z Košíc do Herlian omnibus – spoločný voz ťahaný koňmi a fiakre – konské taxíky. Žiaľ, sláva týchto kúpeľov dávno pohasla.
V období prvej, ale aj druhej svetovej vojny, boli kúpeľné budovy značne poškodené a neskôr sa finančné prostriedky na opravu nenašli. Pre Herľany to znamenalo úpadok a kúpele sa dostali do zabudnutia. Gejzír, tento svojrázny prírodný jav, však i naďalej priťahuje turistov, ktorí v túžbe uvidieť hučiacu fontánu minerálnej vody prýštiacu z útrob zeme, prichádzajú kochať sa jeho krásou.
Ing. Elena Dercová, Krajské múzeum v Prešove
Foto: RNDr. Peter Pjenčák
